Nečítam, nepíšem... ospravedlňujem sa!

Poslednú dobu blogy vôbec nečítam ba ani písať sa mi nechce. Každú voľnú sekundu čo mám sa snažím tráviť menej u lekárov a viac s ľuďmi. Doma nesedím za compom, ale rozprávam sa s rodičmi.
Inak robím veci ako:
Píšem chalanovi, ktorého som vživote nevidela aby napísal babe, ktorú som v živote nevidela a ani si s ňou nepísala aby sa šla pozrieť na jeden byt, ktorý som, taktiež, vživote nevidela aby som o ňom mohla poslať info ďalším trom ľuďom, ktorých som, ako inak, vživote nevidela. Svet bez hraníc je zábava.
A učím sa (lebo, kokoti, nemohli dať normálne predtermín, ale termín v polke januára, jak u kokotov v Kokotove, proste).
Takže... rátam s tým, že keď sa začiatkom februára usadím v byte väčšom ako naše poschodie, tak začnem písať už konečne na dákom tom novom blogu, ktorý vám, samozrejme moji najdrahší! dám. Dovtedy poprosím strpenie z mojej strany...

Paris, France (zážitky) (aneb Ja som vedela nač berem ten Paralen!)

Boli sme s friendkami v Paríži iba 3 dni ale stalo sa nám tam takmer všetko! Pamiatky sme stihli štýlom rýchleho turistu všetky (iba kráčaš, fotíš sa a nezajebávaš sa pri každej kachličke) plus milión ďalších vecí. Pičérom (akože, ten, kto stále a najviac pičuje) dovolenky som bola rozhodne ja, ale ja sa explicitne vyjadrujem vždy, to len baby nikdy nenadávajú tak som bola za hulváta.

::::Hostel Auberge Internationale des Jeunes::::
Náš hostel bol... akože dobrý, ale taký svojský (aj keď v metre kde spali bezďáci bolo teda teplejšie). Izbu všetci hostia museli povinne meniť každú noc a nik nám nevedel povedať prečo [prvý recepčný nevedel po anglicky (vzdali sme to keď sme sa ho snažili spýtať, že a kam si akože máme dať ráno mokré uteráky a on nám odpovedal, že jasné, môžme si tu požičať uteráky za 5 eur), druhá furt opakovala len "is's a rule" čo nám tiež toho moc neprezradilo a pri treťom sme to radšej už ani neriešili], ale podľa mňa to bolo preto lebo to bol kedysi kláštor a sestry sa tam zabíjali a strašilo tam a keby bol človek v jednej izbe viac ako noc, tak by ho ten duch posadol (ale to nemuselo byť pravda, chápete, ja som súdila len strašne subjektívne na základe výzoru toho tam). Prvú a poslednú noc sme spali v izbe, ktorá mala teplotu asi 11°C ale okrem toho bolo všade krásne čisto (ako som poslednú noc zistila, keď sa mi konečne odopchal nos, zjavne čistili všetko octom). Ďalší problém bol, že kde na poschodovej posteli spať. Dole sa spať bojím, že ma horný človek pripučí a hore sa spať bojím lebo som moc blízko steny. Sranda bola, že nemali navliečky na paplón, ktorý smrdel a bolo na ňom niečo biele (ale fakt si nemyslím, že by sa dakto odvažoval jebať na hornej hegajúcej posteli... síce... niekedy sa rozhegať musela), tak ja reku, že si za 2e zakúpim na recepcii, veď z mojej výplaty 40 eur za minulý mesiac si to môžem dovoliť. Tak kúpim, dojdem na izbu idem navliecť perinu a vtom zistím, že to je plachta, ale vyjebala som sa na to lebo jednak sa mi nechcelo ísť na recepciu a druhak by mi stejnak nerozumel. Ale inak som úplne nenáročný cestovateľ.


::::Zaujímavosti::::
* V Paríži je jeden 96 poschodový mrakodrap (taký čierny) a vraj mnoho ľudí s tým nesúhlasilo, tak sa ustanovil zákon, že v centre sa nesmú stavať budovy vyššie ako 7 poschodí. Na fotke ten vytŕčajúci:

* Omylom sme sa ocitli v takej černošskej štvrti ktorá je pri Friends hosteli (čiže ak by ste chceli bývať v tomto hosteli tak na to zabudnite, je v ghette a pochybujem, že by ste prežili cestu z metra do brány) a tam sa všetko zomlelo tak rýchlo a my sme si ani nestihli všetko uvedomiť a už sme prchali naspäť. Lebo, keď sme vyšli z metra tak ja som si 1. všimla dvoch vojakov jak pacifikujú dákeho černocha a 2. že východ z metra je oplotený a na plote sú ostne. Vonku bol celkový hluk a to kričali černosi za tým plotom a sápali sa po nás pomedzi plotové tyče. Baby boli zahľadené do mapy a jedna z nás skoro prešla turniketom (vchádzalo a vychádzalo sa z metra len turniketom) ale v poslednej sekunde(!) som zakričala STOP a hnala som ich aby sme šli späť do metra. Ja fakt neviem, čo by sa stalo kebyže prejde, či ju zabijú, znásilnia, okradnú, predajú na orgány... ale tuším som aj bola rada, že som im nerozumela čo hovoria.

* Fakt neviem prečo, ale v supermarketoch balili ovocie jednotlivo. Jablko v sáčku a banán v sáčku. Voilá.

* Na uliciach sme stretli asi 3 krát rôzne madrace. Ja fakt neviem, či tí ľudia hádžu špinavé madrace rovno z okna na ulicu alebo what is the purpose, ale bolo to každopádne vtipné. (Niekde mám aj fotku jak na ňom skáčeme, ale to viete, keď ochoriete tesne po vrátení sa tak sa tie fotky ťažko zháňajú.)

* Keď sme prišli na letisko cestou domov, tak to letisko je strašne malililinke (veď Ryanair) a dokopi je tam asi 10 stoličiek a my sme chceli sedeť a jesť paštéty jak praví Slováci a Česi, lenže všade bolo plno, no o chvíľu sa uvolnilo asi 6 sedačiek. Rýchlo sme tam bežali, keď zrazu SBSkár povedal, že tam nemôžme ísť, lebo je tam položená "strange box". A fakt, na koši bola neznáma, podozrivá čierna krabica. Kokos, tak sme sa báli! Východ bol zablokovaný krabicou a druhý bol až na opačnom konci, tak sme sa uchýlili k wéckam. Došiel bager s betónovým kochlíkom aby doň krabicu vložili. SBSkár začal ľudí evakuovať, že majú ísť preč a von, ale šeci mali piči a jedli ďalej, proste, oni sa akože nebáli?! My jediné(!) sme cupitali von! Keď ani po 10 minútach nik nevyšiel, tak sme šli späť a tam život plynul normálne ďalej, ani stopy po krabici. A my už sme sa nedozvedeli, čo sa vlastne stalo. No a tesne potom, jak sme si sadli, celé parížske stresy a nadšenie zo mňa opadli, ja som sa uvoľnila a mohla mi pekne doraziť teplota, ktorú som nabitým programom tri dni úspešne držala na uzde (lebo fakt akože, chorobu fakt neviem kam by som v našom programe vopchala). Najprv ma začalo klepať od zimy, o chvíľu mi bolo mega teplo. Mám taký fasa teplomer, kvázi vzorka z lekárne od Nurofenu, že je to len akoby taká kreditka, ktorú si priložíte na čelo a merá vám teplotu po 15 sekundách. Tak som priložila a že 38. Hm, fasa. Dala som si Paralen a aspoň mi bola cesta naspäť lietadlom úplne šumafuk (lebo bežne sa bojím) aj keď boli turbulencie, mne to bolo jedno. A ako to dopadlo, viete.

Paris (aneb Najprv o pamiatkach z môjho pohľadu)

Boli sme s friendkami v Paríži iba 3 dni ale stalo sa nám tam takmer všetko! Pamiatky sme stihli štýlom rýchleho turistu všetky (iba kráčaš, fotíš sa a nezajebávaš sa pri každej kachličke) plus milión ďalších vecí. Pičérom (akože, ten, kto stále a najviac pičuje) dovolenky som bola rozhodne ja, ale ja sa explicitne vyjadrujem vždy, to len baby nikdy nenadávajú tak som bola za hulváta. Viac o zážitkoch v nasledovnom poste, teraz len nudne a sucho o pamiatkach (ale nie zas až príliš nudne a sucho!).

::::Notre Dame::::
Alebo Chrám matky božej v Paríži, domov hrbatého ohyzdného Quassimoda, pred ktorým sme sa s kamčou odfotili ako hrbáči, že sme si pod bundy dali tašky a to vytvorilo hrb (podľa mňa mrte vtipné). Notre Dame je náhodou celkom pekný kostol a katolícky gangstas sú určiťe šťastní, že niečo také majú. Poškvrnila som božiu pôdu keď som na zem vyliala čaj z termosky, pričom rozliatie sprevádzalo moje srdcervúce "do kurvy", ktoré svätosti tiež moc nepridalo. No a potom hore na chráme som chytila strach z výšok (to mám odkedy som skákala kyvadlový zoskok z mostu Lafranconi) a bola som nevrlá na baby až kým som nezišla späť na pevnú pôdu. Inak akože výhľad pekný!
Photos: Vľavo Notre Dame z diľky, v strede zvnútra a na pravo sídlo holubov pri ňom.

::::Louvre::::
Louvre je strašne super a nádherný a velkolepý ale vraj ho človek neprejde za celý deň, néto keď sa tam dostane pol hodinu pred zatváraním ako my. Tak sme len bežali na Monu Lisu a ja tomu celkom nechápem, lebo predtým, než som šla na výlet sa mi niektorí ľudia, čo už v Paríži boli chválili, že sa odfotili blízko Mony Lízy, ďalší vraveli, že sú tam na ňu strašne dlhé polhodinové rady aby sa vôbec k nej dostali a my sme prišli, stali si rovno vedľa nej, odfotili sa a odišli. Oproti nej je Posledná hostina a sme sa smáli lebo akože príbeh: na poslednej hostine sa všetci strašne sťali a prežrali, vedľajsí obraz bol zas orgiový, tak, že najebánci šukajú všetko čo im pod penis príde a ďalší obraz bol dáky výjav z bojov, akože všetci mŕtvi na zemi, tak náš koniec príbehu bol, že sa ušukali k smrti.
Photos: Louvre zvonka (bez pyramídy) a Mona Líza.

::::Versailes::::
Neviem, či ste vedeli, že Versailes sa nenachádza v Paríži ale 45 minút vlakom od neho, ale ja som to dovtedy nevedela (inak, cestovné dosť lacné, jeden lístok 1,7 eur, to je pomaly jak u nás). A vedeli ste, že študenti od 18-26 rokov majú skoro všetky vstupy zadarmo? Okrem versailských záhrad, kam sme aj tak nešli, lebo začalo pršať. Mňa asi najviac zo všetkého zaujímalo, aké sexuálne praktiky boli najobľúbenejšie za čias Ľudovíta XIV., lebo vtedajší ľud boli prasatá a jebávali s kadekým a kadečím. Odpoveď som sa nedozvedela (vlastne som sa ani nepýtala).
Photo: Versailles pri príchode (nepripadá vám, akoby to bolo obrátené? Ja neviem prečo mne hej).

::::Eiffelovka::::
Je malá jak Socha Slobody. Malá a čapatá. Na fotkách vyzerá taká majestátna a chudá a v krásnom prostredí zasadená ale pritom je asi meter od 6 prúdovky a rieky. Všade pobehujú pofidérni predavači s príveskami malých Eiffeloviek. Ale akože pekná bola, to áno. Neviem čo viac dodať.
Photo: To je ona, ani do foťáka sa nezmestila! 

::::Sacre Coeur::::
Ak by ste niekto (ako ja) nevedeli, čo Sacre Coeur je a na pokraji síl a v začínajúcej chrípke sa tam snažili doplaziť (pozor na vyššie spomínané ghetto, ktoré je o ulicu ďalej) (a zážitky z neho o článok ďalej),tak vedzte, že je to najvyššie položené miesto v Paríži a vedie naň asi 3 miliardy schodov. Ale výhľad bol pekný, to viete, že ja nad nočnými výhľadmi masturbujem, čiže (a veru sme sa tam skôr ako za tmy ani nedostali).
Photos: Vľavo výhľad (o tom 96 poschodovom neskôr) a vpravo samotná katedrála.

::::Invalidovňa a Múzeum armády::::
V Invalidovni je pochovaný Napoleon Bonaparte (a dáky Napoleon I, II a III... ježiši, trapas, ale prosím vás, uveďte to niekto na pravú mieru, ja v tom mám mišung, ktorý je ktorý, II. je Bonaparte, ne?), ale jeho hrobka nie je označená, čiže bůh ví, že jo. Potom hneď vedľa je múzeum armády (v ktorom sa ma pán na informáciách spýtal, či sme z ameriky, lebo že mám americký prízvuk angličtiny. No skoro som sa tam dosrala a došťala od pyšnosti, takú pochvalu mi asi nikdy nikto nedal! Ó, áno!), ktoré ale bolo zväčša zatvorené a mňa francúzska revolúcia moc nebaví (sorry), čiže som to len tak preletela.
Photos: Invalidovňa a múzeum armády.

::::La Defence::::
La Defence je mrakodrapová štvrť na okraji Paríža, ktorá symbolizuje víťazstvo nad Pruskom na tom mieste, tak tam postavili obrí mrakodrap v tvare víťazného oblúku. Bola to hlavne business štvrť a taká lepšia, bohatšia (až natoľko lepšia, že keď som chcela zo supermarketu vyjsť cez pokladne aj keď som nič nekúpila- veď normálka, ako u nás, ne?- tak som musela SBSkárovi ukázať bundu, s tým, že ju prehľadal, či som nič neukradla. Nepamätám si, kedy som sa cítila až takto trápne). No a pri tých mrakodrapoch mi zas došlo, že nech si kto chce ospevuje Paríž a iné mestá akokoľvek... New York, je New York. Proste tie mrakodrapy, to je asi fakt moje, v tej štvrti Paríža som sa cítila najlepšie, čo tam po dákej Champs Elyses!
Photo: Moderný Víťazný oblúk.

::::La Fayette::::
Už len ten názov znie nóbl, ale keď som si prečítala že "La Fayette Galeries", tak neviem prečo ma napadlo, že to budú fakt dáke art galeries (lebo tie ja strašne móžem), tak som sa na to celkom tešila ale ono to bolo dáke strašne prehnane módne nákupné stredisko, kde najnižšia cenová kategória bol Gucci. Došli sme tam tesne pred otvorením a strašne som sa smála, lebo akonáhle SBSkári otvárali dvere, tak sa dnu tlačili ľudia nazhromáždení vonku jak u nás keď sú zľavy v Kauflande a pred ním stoja dôchodci. A na nás tam zas kukali jak na zlodejky, ja tak nemám rada tieto nóbl priestory.
Photo: Takto to tam vyzerá vnútri, podľa mňa, úplný Aupart, ne?

::::Víťazný oblúk::::
 Víťazné oblúky sú v Paríži až tri, jeden normálny, ten akože "pravý" na konci ulici Champs Elyses, potom "Malý" pri Louvri a moderný mrakodrapový v štvrti La Defence. Na ten normálny sa dá ísť aj hore!
Photo: nemám zatiaľ!

...that's all for now, ale! To be continued príbehovou verziou! Stay tuned, to sa potom nasmejete!

American roadtrip part IV ...Berlin + Pittsburgh

BERLIN
Áno, moji najdrahší a najmilší (vidíte, aj ja viem byť milunká a beznadávková, ale nebojte, neudrela som sa tehličkou po hlavičke ani mi nešibenká, veď mňa to prejde), aj v USA je Berlín. Je to mestečko, ktoré založili európski kolonisti počas II. svetovej vojny (a teraz poďme všetci spoločne hádať odkiaľ asi tak mohli byť). Mestečko Berlín sa nachádza v štáte Ohio a je typické svojou AMIŠSKOU kultúrou a je v ňom najväčšie amišské zoskupenie na svete. Viete, kto sú to Amiši? (Skoro nik nevedel, keď som im hovorila, tak to vysvetlím: Amiši sú ľudia, ktorí žijú tradičným spôsobom života, nakladajú pasú ovce a kozy a dobytok, oblečenie perú v potoku a šijú si ho sami, nepoužívajú elektrinu a vezú sa v kočiaroch. Chlapi sú typickí bradou a klobúkmi a ženy majú jednoduché šaty a dačo- asi čepiec- na hlave. Na lepšiu predstavivosť obrázky:)

Cestou som sa trochu bála, lebo všade na zemi boli hovienka od koňov a každý kilometer boli osamotené domy s Hewittovským nádychom (z Texaského masakru motorovou pílou). Segrin výrok: "Máme inak dosť benzínu? Tu pumpa isto neni, lebo kone benzín nepotrebujú."
Akože are you fucking serious Parkovisko pre kone(!) popri normálnom parkovisku:

 Boli sme sa kuknúť na ich akože typisch farme a tomu Amišovi som povedala, že: "I love sheeps!" A on na to že: "Me too," a tak sa divne uškrnul, tak bohvie jak to myslel.

PITTSBURGH
(píše sa to vlastne takto? Ja teraz fakt neviem!)
V Pittsburgu lialo ako z 8 krhiel, tak sme vytasili igelitové modré pršiplášte a kráčali sme si to po meste jak najväčší páni (lenže Eliza to nedomyslela a nechala si tenisky, ktoré potom zabudla v kufri kde nebol vzduch a bolo teplo a splesniveli, tak leteli z 33. poschodia šachtou na smetie dolu. Moje najobľúbenejšie tenisky!).
Šli sme do múzea Andyho Warhola (kde sa nemohlo fotiť) a najväčším skvostom pre mňa rozhodne bola medená platňa dlhá 3x5 metrov, na ktorú ožratí na pardť s kamarátmi našťali a ona skorodovala a sú na nej rôzne obrazce z moču. Ach, to je umenie! Jo a vedeli ste, že Andyho máti bola Slovenka? No hej, to teda bola!

Pittsburgh:

American roadtrip (part III) ...WISCONSIN & NOAH'S ARK WATERPARK

Wisconsin. Štát syru. Miesto odohrávania sa príbehu Život s Louiem. Miesto natáčania That 70's Show. A mnoho mnoho ďalších synoným. (Ale akože úprimne, fakt neviem prečo sa to volá Štát syru, keď syry sme našli akurát v jednom obchode s obrovskou nafukovacou kravou na streche, ale nechcem do toho nikomu kecať, chápete.)
Šli sme sem, aby sme 2 dni strávili v najväčšom aquaparku v USA 'Noah's Ark Waterpark' (odniesli sme si z toho napríklad aj poučnú teóriu). Boli tam aj také pičovinky jak v Krok za krokom, že idete taký veľký splash (jednému malému chalanovi to stiahlo plavky, potom plakal lebo mu všetci videli pindíka) (akože dobre, chudák malinký, ale bolo to fakt vtipné, tak som sa aj ja smiala) (aj keď plakal, shame on me!).
Chodili sme tam bosí a mňa potom večer boleli aj také svaly na chodidlách, o ktorých som vôbec netušila že ich mám.

Na ďalší deň ma kamoška efektívne prehovárala ísť s ňou do takej tuby, kde by sa mi plavky v tej rýchlosti a tlakom vody zarezali až k maternici (ale od toho sú predsa kamaráti, aby vás prehovárali na veci, ktoré vlastne robiť chcete), keď vtom prišli dáke mračná a začalo mierne a čím ďalej viac a viac pofukovať. Začalo liať jak z troch krhiel. V rozhlase začali hlásiť, že všetky atrakcie sú do odvolania zrušené a park sa zatvára lebo na ceste je menšie tornádo. Začalo sa blískať a sirény začali húkať. S tatom som bežala do auta len v uteráku, lebo medzitým sme sa chceli prezliecť nech nejdeme mokrí do požičaného auta ale vyrušili nás, tak sme obaja uháňali ako oživot s davom pridŕžajúc si uterák na háklivých partiách. Nastúpili sme do auta. Tatov výrok: "Inak... čo by sme asi tak povedali policajtom, kebyže nás zastavili? Ja som nahý a len v uteráku, ty si len v uteráku, sedíme v cudzom aute od ktorého doklady som zabudol na holeti a vlastne ani osobné doklady tu so sebou nemáme...?" Našťastie nás nik nezastavil, všetci len riadili dopravu a dostávali ľudí do bezpečia.
Tornádo akože úplne sklamalo a faililo, ani som ho nevidela, tak neviem no, čakala som väčšiu ekšn, jak vo filmoch, veď to poznáte. Na obrázku západ slnka po "tornáde".

Vo Wisconsine sme boli ešte v takom strašidelnom dome, kde som sa skoro posrala od strachu (a báli sa aj dospelí, čo s nami boli!) ba dokonca sa mi stala taká vec, že som sa dvojnásobne zľakla. Dvojnásobné zľaknutie funguje na princípe, že sa zľaknete a ešte v tej sekunde, keď nie ste odľaknutí sa znova zľaknete. Na obrázku miesto činu, akože zruinovaný Biely dom.

...to be continued ;-)

Jebač si dnes nezajebal

Áno, takto nejak by to reálne malo fungovať, že zo žúrky prichádza človek o 6:30 ráno!
Dobre, keďže som ešte trošku ožratá na pardť a nevidím na písmená ale to nemôžem takto verejne priznať lebo veď som dáma a hlavne BAKALÁR, ľudia moji!!! pripitá, tak long story short, štácky som dala, som akože happy [resp. je mi to fakt strašne jedno a jediné čo túžim je už konečne ísť spať, dočítať si knihu, kuknúť seriál a zajebať si s Drahým (v presne opačnom poradí dôležitostí ako som to napísala)] a teraz poďme na ten žúrec, lebo to zaujíma všetkých najviac, že!
No, skrátka, moja demencia a retardovaná povaha sa zase raz predviedla a ja neviem, povedzte mi, mám nejaký komplex z detstva (lebo podľa mňa a Emy fakt nemám, rozmýšľali sme nad tým teraz hodinu vkuse) alebo čím to je, že si neustále potrebujem dokazovať svojmu egu, že ma bude chceť práve ten, ktorý v tom časovom okamihu chcem aby ma chcel? Veď preboha, dneska som chudáka Jebača STRAŠNE zneužila a "pohľadom zdola" (viete, taký ten cielený, ktorému žiaden chlap neodolá, lebo je zdola a sexy) som ho surovo bez lásky zmanipulovala a ma šiel odprevadiť až domov, bez jedinej pusy a akéhokoľvek sexu na rozlúčku a s odmietnutím prespania v jeho voľnom byte (nahováram si, že to bolo tým, že som slušná, ale niečo mi hovorí, že to bolo (aj) tým, že krámy zo mňa tiekli jak z prasaťa, ehm).
Celé to prebiehalo teda nejak takto: Dala som štácky, kúpila som si s Emou nové boty, šla som sa domov na hodku prespať, stretla sa s Drahým, ktorý mi priniesol ružu (!), ktorú odtrhol (!!) z kríku (!!! vyzerala fakt úboho ale to gesto proste!) pri svojej škole (!!!! aj vám to pripadá skurvene sexy? Lebo mne strašne a úplne pri tom vlhnem akože, lebo ja som nikdy nedostala žiadnu ružu a už vóbec ne z jeho iniciatívy a celé je to proste kurevsky milé a strašne som z toho napichaná a skáčem a prihlúplo sa usmievam a podobné kokotiny, ktoré bežný človek robí keď má tak na prelome 15-16 rokov, určite si to pamätáte z detstva, z ktorého som ja očividne ešte nevyšla). Potom sme sa stretli s Emou, ktorá bola predtým u nás keď som tam ja nebola a naši ju nabalili vodkou (nebojte, ani ja tomu stále nejak nechápem, musím sa ich spýtať, keď vstanú, lebo veď wtf? Prečo šla k nám a prečo moji rodičia podporujú môj alkoholizmus a dotujú mňa a Emu vodkou?!), ktorú sme stiahli popri tom, jak sme sa privítavali. Potom sme šli zo školy žúrovať a bolo mi strašne dobre (okrem momentu, kedy blízka spolužiačka vykecala ďalšej, s ktorou som sa v živote nebavila celý môj vzťahový život). No a potom sa na tom žúre najviac odveci objavil Jebač. Ak som nepovedala aspoň 50-tim ľuďom, že kedysi by som ho šukala do bezvedomia a strašne sa mi páči, tak ani jednému... A tu niekde prišla na rad moja "radostná hravá vlastnosť" a zaumienila som si, že cieľom dnešného večera (chápete, to je jak cieľ bakalárskej práce!) bude zariadiť aby ma Jebač priam nechutne zúfalo chcel. No a mne sa to fakt nejakým zázrakom podarilo. Trik je v tom, že treba vedieť namotávať a tesne na to odísť vždy v tú pravú chvíľu a poprosiť svojho gay-kamaráta (o ktorom Jebač nevie, že je gay) aby s vami laškoval a dodať Jebačovi pocit, že je vám fakt ľahostajný a máte chlapov ako sraček (čo aj čirou náhodou mám) a proste úplne že no way máte v piči. Ľudia, pol roka, POL ROKA som ho chcela !!! Ale dnes... som mu dokázala iba povedať, že keby prišiel pred pol rokom, tak by som ho dala ale dnes sa mi páči a mám fakt rada už niekoho úplne iného (koho veľmi dobre pozná, ale to som mu nepovedala, zatiaľ je to s Drahým v rovine "je mi s tebou fajn, aj mne je s tebou fajn, mám rada keď sa stretávame a aj ja to mám rád, strašne dobre sa bozkávaš, tak to neriešme a sme kvázi spolu a nemáme potrebu sa zajebávať s ostatnými a tešíme sa na seba keď sa stretáme"). Nechápal z toho jak ja z oceňovania dlhopisov a prinútilo ho to ešte viac ma baliť a oblapávať. Pobozkať sa ma snažil asi milión krát. Ba dokonca ma šiel peši odprevadiť home a furt sa ma snažil držať za ruku (a aj ma držal na rukách, to bolo mega!) alebo za pás (a všetky spolužiačky bezdôvodne znepokojovalo moje: "Fakt sa nebojte, tentokrát fakt viem čo robím," aj keď som to fakt vedela). Celú cestu som sa smiala na tom, keď som mu vravela, že ale ja ho fakt odjebem a fakt pójdem len domov spať a on ma najprv vysmieval, že hahaha moja milá a pak skuvíňal keď pochopil, že som to myslela vážne a rozlúčili sme sa na polceste čistým objatím (prečo musí mať tak dokonalé telo?!).
Dopiči ale fakt, kebyže prišiel pred pol rokom... neodolám. Fakt, neručím za seba! Poriešim ho tak, že nebude vedieť, kde je sever. Ale dnes v noci... dopiči, asi mám toho CP-čkárskeho mladého z najväčšej diery fakt skutočne rada. Kurva.

Teória tobogánu v Noahs-Ark Waterpark

(pôvodne to bolo myslené tak, že keď budem tento čánok písať, vy už dávno budete vedeť, čo je to Noahs-Ark Waterpark ale... nezodpovedná je táto dnešná mládež! Tak je to aquapark vo Wisconsine kde ďalej pokračoval náš roadtrip, ale k tomu sa ešte dakedy dostaneme)

Teória tobogánu v NAW znie takto:
Každý človek vnútorne túži vyskúšať ten najstrašidelnejší a najdlhší a najhrozivejší tobogán v auqaparku ale bráni mu v tom jeho strach. Ale! Pokiaľ každý robí to isté (t.j. ide na ten tobogán), tak je to určitým druhom prestíže a človek nechce zaostávať. Preto ide do rady na ten tobogán ale stále sa vnútorne bojí a rozmýšľa nad tým, či si to nerozmyslí a stade nezdrhne. Lenže tá rada je POKOKOT dlhá a keď už v nej človek stojí HODINU a potom keď príde na rad je už na to celé taký rezignovaný, že mu je už úplne jedno, či sa toho bál alebo čo a zaujme postoj, že keď už na niečo musel počkať HODINU tak na to proste už ide lebo by tú hodinu len zbytočne zabil, čo by bolo nepraktické. Nakoniec sa spustí a je to úpne super zážitok, ale druhý krát by už nešiel lebo zas tá pokokot dlhá rada...

Teraz si to poďme aplikovať do praxe:
Zajtra mám štácky a idem predposledná. Predo mnou bude fakt-neviem-koľko-a-ani-ma-to-nezaujíma ľudí. Teoreticky by sme tam mali byť už od samého začiatku kvôli registrácii, či čomu. Prakticky však stačí dojsť za pochodu keď sa budeme blížiť na radu. Ak by to malo prebiehať podľa Teórie tobogánu v NAW, tak by som mala prísť hneď na začiatku aby som tesne pred vstupom bola už taká rezignovaná, že by som sa prestala báť a bolo by mi to už jedno a chcela by som to mať čím skôr za sebou a niečo by som tam už hádam vypotila.

Otázkou však zostáva, či je táto teória aplikovateľná aj v praxi. Moja miera ambiguity je dosť vysoká, čiže... vyskúšame ;-)

Schrödingerova mačka

Vrámci pozerania BigBang Theory počas toho, ako by som sa mala učiť učenia sa na štácky ma napadlo obohatiť vás jednou vedeckou teóriou, ktorá bola kedysi mojou najobľúbenejšou lebo veď proste ten názov že "Schrödingerova mačka", vy nemáte pri tom pocit, že vás ujebe k smrti?
No, skrátka ide o to, že predstavte si krabicu a v nej mačku (ktorá má vyoperované hlasivky a je aj ochrnutá lebo akékoľvek zvuky a pohyby by ju prezradili v našom experimente --> to pán Schrödinger síce nepovedal, ale mal! Lebo úplne zavádzal, hajzel jeden, podľa mňa!). Teraz, s tou mačkou je tam aj miska s jedom (teda, neni to jed, je to dáky rádioaktívny nuklid, ktorý sa má do pol hodiny rozpustiť ale je už noc a proste nie, nechajte ma žiť! Čiže jed, ok?). Ale tá krabica je uzavterá (potrebu dýchať a kyslík tiež zanedbáme, ok?). A pokým tú krabicu neotvoríme, tak sa nikdy nedozvieme, či je tá mačka živá, alebo vypila "jed" a je už mŕtva. Že keď sa o tom nepresvedčíme tak je zároveň živá a mŕtva, ízy-pízy!
Čiže skrátka, suma-sumárom, moje múdre hlavičky, kým sa o niečom nepresvedčíme alebo niečo neskúsime, tak obe možnosti súčastne vedľa seba existujú. Že kým sa neskúsite napr. chlapa spýtať narovinu, či vás chce tak furt to môžu byť obe možnosti. Ale keď sa spýtate a povie, že "jasné, šukal by som ťa, bejby!" alebo že "wtf, ne, si špatná a smrdíš, choď dopiče", tak každopádne budete aspoň vedieť na čom ste, čo je vždy dobré, aspoň sa neurozmýšľate k smrti.
(Čiže na dnes len tolko, piatkové rande bolo inak popiči hyper super úžasné, ale mladý sa to nikdy nesmie dozvedieť, lebo moja ľadovcovosť má po chlebe.)

Dobreee, viem, že to tu nikoho nezaujíma a že si o mne pomyslíte, že som úplne sprostá ale mám proste strašnú potrebu to niekomu povedať (a Ema ma po 20-tich smskách už poslala dopiče) a na status si to dať nemóžem, lebo chápete, treba hrať "nedostupnú" a "cool a nad vecou" lebo akonáhle by chlapec vedel, tak by to bolo v piči (a vlastne by som si to aj verejne priznala sama pred sebou, čo by bolo ešte viac v piči).
Mám pocit, že každú chvíľu explodujem a keď sa nepriviažem minimálne o kotvu tak asi vyletím horným susedom na balkón z toho, aká som namotaná a teším sa na dnešný večer, kedy pojdeme so Zajačikom kúpiť darček pre jeho 7 ročného brata, čo je podľa mňa strašne cool a popiči lebo veď chápete, vy nemáte chuť z toho umreť aké je to rozkošné? rozjarená.
Akože prepáčte, ale zakladanie obchodných spoločností ma momentálne fakt, že netrápi (už to vidím na štátniciach: "Ahá, áno, spomínam si, to bola tá otázka čo som sa neučila lebo som písala na blog a viazala sa o kotvu!")

American roadtrip part II DETROIT + CHICAGO

3rd stop: DETROIT

Detroit je také zaujímavé mesto, lebo kedysi tu bol závod Fordu ale v roku 2008 ho zavreli a strašne sa prepúšťalo, tak z mesta odchádzali celé rodiny za prácou dakam, ale to ne tak, že odišlo 2000 ľudí, ono ich odišli 10000-ce a ostali tu už len hlavne naši opálenejší rovníkoví priatelia. Normálne sú tam štvrte, ktoré sú úplne vyľudnené. Pohľad na exFord fabriku.

Tam sme šli do múzea automobilov, ktoré bolo v štvrti, kde som sa fakt bála, pretože na budovách boli vybité okná a tak a keď sme blúdili tak nás obklopila skupinka asi 10-tich černochov, ktorí fakt nevyzerali zrovna moc prívetivo a kričali na nás a šialene gestikulovali rukami. Predpokladali sme, že to asi miestny pozdrav nebude, zaradili sme spiatočku a prášili späť. Všetkým v aute som povedala, aby si dali radšej nižšie hlavy pre prípad, že by začali na nás strieľať (nezačali).

V moteli na raňajkách som sa zoznámila s takým strašným jebačom, ktorý mi spravil raňajky (dobre, tak preto, že som nevedela jak sa zapína toastovač, hriankovač, waflovač ani jak sa robia pancake-y v tom ich divnom stroji ale! nemusel to robiť, chápete! ja som ho nenútila!), pokecali sme (teda... moja angličtina je beztak na nekomunikovateľnej úrovni, néto ešte keď mám kecať s niekým fakt jebateľným). Segra bola mrte naštvaná, lebo ona po anglicky moc nevie a že som jej ho "prebrala" (jeho kontakt som stratila do piče materinej a fakt som si nepamätala ani len jeho meno!!!).
Segrin výrok dňa: Ja: "Čo ideš teraz robiť?" Ona: "Idem si počúvať pesničky, kde sa spieva 'I will kill my sister'."


4th stop: CHICAGO

Chicago bolo úplne popiči a nebolo vôbec preľudnené (ale možno to bolo preto, že bol Deň nezávislosti a 70% obyvateľov bolo v piči riti na dovolenke, ale to len hlásili v správach, čiže neviem, nakoľko je to dôveryhodné...). A je tu dokonca aj zeleň, čo je vo veľkomeste celkom nevídané (vidíte? Tam to malé zelené v pravom rohu!)

Boli sme v druhej najvyššej budove sveta (1. naj je v dákom ázijskom štáte, o tom možno skôr u Fox sa pýtať) na 103-ťom poschodí (celkovo má 110) (ale je to marketingový ťah oproti Empire State Building, lebo tam sa dá ísť "len" na 102-hé), ale teraz už najvyššou budú nové troj-až-štvorčatá, ktoré vyrastajú na mieste amerických exDvojičiek (jeden ich pád je pre nich príliš mainstream, chápem). Cestou dole bola pokokot dlhá rada na výťahy a Eliza spočiatku nevedela akú dobrú vec spravila, keď sa začala s čašníkom baviť, lebo on nám potom vybavil nákladný výťah, čo bolo strašne popiči lebo bol obrovský a bolo to proste celé hrozne moc cool! Dôkaz, že ta to ja uprimna!

A tie ich nadzemné električky sú strašné, to keď by vám každých 10 minút malo pred oknom ísť, tak by som radšej pod ňu skočila.

Odpadla som na Navy pier (dáky prístav tuším, fakt odo mňa viac nechcite, tyčkovala som tam do kontajnera, nič iné ma nezaujímalo) lebo som dostala hrozne silné krámy a bolo asi 45°C a nějak mi nesedlo, no.
Tentokrát sme si dopriali luxus a bývali v peknom hoteli a né v moteli jak z hororu a kufre na izbu nám niesol taký milunký chalan. Segrin výrok: "Bože, on je taký zlatý, nemôžte mi ho niekto kúpiť?" A keď nám niečo hovoril, tak som mu povedala, že: "Sorry, I dont understand your accent," snáť si to nebral osobne lebo na ďalší deň sme ho už nevideli, tak snáť nespáchal samovraždu (aj tú sme videli! Resp. pokus o ňu! Ale o tom neskôr, pekne poporade! To zas až späť v NYC). Deň vďakyvzdania nezávislosti sme strávili na americkej party-lodi, ktorá v noci ohňostrojovala.

Jo a ešte typisch parkovisko, tzv. "mám rád keď mám svoju garáž ja a všetkých mojich 1500 susedov priamo v dome". Spodná štvrtina sú garáže.

Ježíííš, jasne! Ešte dom ako piču vám ukážem, ale neviem nájsť tú foto, tak len takú lacinú z netu dávam, aj keď z tohto pohľadu to sucks (ale google mi nič k "chicago vagina house" nenašiel). Ten v pravo v rohu nad fazuľou, z predu vyzeral úpne jak oná!