Obe sa tešíme jak blšky, lebo konečne máme viac ako 3 dni spoločného voľného času a ideme na náš dlho očakávaný výlet :)
Destination- Bruxelles
(čítať s náramne francúzskym prízvukom, ďakujem!)
V skratke:
- Brusel má okolo 150 000 domácich obyvateľov, ale celkovo tam žije cez milión ľudí, čiže samí prisťahovalci. Nie, pravého Belgičana som nestretla, pýtali sme sa každého, s kým sme sa bavili ale vraj neboli (aj keď, mohli vlastne klamať, hajzli jedni!). Namiesto toho sme videli aspoň miliardu černochov a Indov a všelijaké zahalené ženy z Fakt-neviem-a-ani-ma-to-moc-nezaujíma-skade.
- Brusel mi v dačom pripomínal New York City a hlavne SVIETILO SLNKO! Nám to divné neprišlo, ale miestni chytali orgazmy z toho, že už týžden vkuse je slnko lebo vraj minulý rok boli slnečné dni 2 v júli a 3 v auguste
- My vieme kedy prísť, lebo vraj raz za dva roky na 4 dni je tam výstava kvetov (čo je tam dáka obrovská udalosť a seansa ale ja moc kvetofil nejsom, čiže mne to nič nevravelo, ale Ema sa na tom značne ukájala) a bolo to akurát, keď sme tam boli my... to už je aká náhoda, ne?
- Omylom som Eme takmer dohodila dákeho Peruánca, ktorý po nej šiel, lebo vedel len po španielsky alebo francúzsky a ja po španielsky viem akurát tak "som pekná" a "chcem sa s tebou vyspať", tak som zvolila ako komunikačný jazyk francúzštinu, čo u mňa taktiež neni žiadna sláva a zlyhali sme na vete "už si tancoval s Emou?", kde som mu omylom povedala, že "Ema chce s tebou tancovať" a on celý potešený začal dačo hovoriť kamošovi. Ja som Eme v skratke všetko obkecala a že: "A teraz ma jeho kamoš zavolá tancovať aby ste pri stole ostali sami... počkaj, 3, 2, 1, " kamoš: "Ideš si so mnou zatancovať?" Po pesničke sme polo-opité utiekli z toho klubu s tým, že sme VEĽMI UNAVENÉ, ale jedno, čo si pamätám s určitosťou je, že ešte o pol štvrtej ráno som si umývala vlasy.
- V Antwerpách (mesto poblíž) nás všade zastavovali s tým, či nejsme lesby (poznámka k môjmu životu- to, že sa neviem rozhodnúť medzi dvoma chlapmi...ok...ale žeby som sa nevedela rozhodnúť ani medzi pohlavím?!) lebo sme boli oblečené do neónova (to aby sme sa nestratili predsa!) a ja som mala na sebe taký nešťastný sveter s dúhou (ale dovtedy ma to prisahám nenapadlo spájať môj veselý svetrík s homosexualitou!) a proste ešte k tomu najväčší gól- pred dákymi dvoma dňami v tom meste skončil festival Dúhový pochod a všade ešte boli rozvešané dúhové vlajky, tak sme fakt zapadali...
- Náš hotel v Bruseli sa nachádzal v černošskej štvrti (nie že by sme to vopred vedeli!), čiže keď sme tam pred polnocou naklusali a zahlásili, že nám sa ešte nechce spať tak ideme na prechádzku po okolí... už po pár metroch sme zistili, že niečo nesedí. Začalo to tým, že ja: "Aha, tam v tej uličke na konci je taký kostolík ako bývali v Amerike tie černošské ghospelové kostoly, poďme sa tam pozrieť!" Pri vstupe do uličky nás vítala autistická černoška, ktorá si furt niečo mrmlala a rozhadzovala rukami. No keď tam zaflekovalo auto a prudko z neho vystúpili obrovskí černoši a začali sa hádať a strkať do seba, nebolo nám všetko jedno. Čiže spät sme ísť nemohli, tak sme šli ďalej, do parku... kde nám asi štyri 10-členné tlupy ponúkli marihuanu (taktita: "Tvár sa, že nevieš po anglicky, čiže vôbec netušíš, že hovoria na teba" zabrala a tak isto aj taktika: "Tvár sa, že nevieš po francúzsky- čo nie je vôbec ťažké, lebo fakt nevieš- čiže vôbec netušíš, že hovoria na teba" fungovala perfektne) a potom kričali: "What's uuup, ladieees?!" Tak sme prášili do hotela, viete si predstaviť!
- A videli sme aj bruselskú "Uličku Lásky" (mne to najprv nedošlo, lebo sme nevedeli, že je to tam a som sa asi pol sekundy mrte čudovala prečo sa nejaká žena prezlieka priamo pred odostretým oknom, ale ďalší výklad moju predstavu napravil).
