štvrtok 20. júna 2013

Teória tobogánu v Noahs-Ark Waterpark

(pôvodne to bolo myslené tak, že keď budem tento čánok písať, vy už dávno budete vedeť, čo je to Noahs-Ark Waterpark ale... nezodpovedná je táto dnešná mládež! Tak je to aquapark vo Wisconsine kde ďalej pokračoval náš roadtrip, ale k tomu sa ešte dakedy dostaneme)

Teória tobogánu v NAW znie takto:
Každý človek vnútorne túži vyskúšať ten najstrašidelnejší a najdlhší a najhrozivejší tobogán v auqaparku ale bráni mu v tom jeho strach. Ale! Pokiaľ každý robí to isté (t.j. ide na ten tobogán), tak je to určitým druhom prestíže a človek nechce zaostávať. Preto ide do rady na ten tobogán ale stále sa vnútorne bojí a rozmýšľa nad tým, či si to nerozmyslí a stade nezdrhne. Lenže tá rada je POKOKOT dlhá a keď už v nej človek stojí HODINU a potom keď príde na rad je už na to celé taký rezignovaný, že mu je už úplne jedno, či sa toho bál alebo čo a zaujme postoj, že keď už na niečo musel počkať HODINU tak na to proste už ide lebo by tú hodinu len zbytočne zabil, čo by bolo nepraktické. Nakoniec sa spustí a je to úpne super zážitok, ale druhý krát by už nešiel lebo zas tá pokokot dlhá rada...

Teraz si to poďme aplikovať do praxe:
Zajtra mám štácky a idem predposledná. Predo mnou bude fakt-neviem-koľko-a-ani-ma-to-nezaujíma ľudí. Teoreticky by sme tam mali byť už od samého začiatku kvôli registrácii, či čomu. Prakticky však stačí dojsť za pochodu keď sa budeme blížiť na radu. Ak by to malo prebiehať podľa Teórie tobogánu v NAW, tak by som mala prísť hneď na začiatku aby som tesne pred vstupom bola už taká rezignovaná, že by som sa prestala báť a bolo by mi to už jedno a chcela by som to mať čím skôr za sebou a niečo by som tam už hádam vypotila.

Otázkou však zostáva, či je táto teória aplikovateľná aj v praxi. Moja miera ambiguity je dosť vysoká, čiže... vyskúšame ;-)

streda 12. júna 2013

American roadtrip part II DETROIT + CHICAGO

3rd stop: DETROIT

Detroit je také zaujímavé mesto, lebo kedysi tu bol závod Fordu ale v roku 2008 ho zavreli a strašne sa prepúšťalo, tak z mesta odchádzali celé rodiny za prácou dakam, ale to ne tak, že odišlo 2000 ľudí, ono ich odišli 10000-ce a ostali tu už len hlavne naši opálenejší rovníkoví priatelia. Normálne sú tam štvrte, ktoré sú úplne vyľudnené. Pohľad na exFord fabriku.

Tam sme šli do múzea automobilov, ktoré bolo v štvrti, kde som sa fakt bála, pretože na budovách boli vybité okná a tak a keď sme blúdili tak nás obklopila skupinka asi 10-tich černochov, ktorí fakt nevyzerali zrovna moc prívetivo a kričali na nás a šialene gestikulovali rukami. Predpokladali sme, že to asi miestny pozdrav nebude, zaradili sme spiatočku a prášili späť. Všetkým v aute som povedala, aby si dali radšej nižšie hlavy pre prípad, že by začali na nás strieľať (nezačali).

V moteli na raňajkách som sa zoznámila s takým strašným jebačom, ktorý mi spravil raňajky (dobre, tak preto, že som nevedela jak sa zapína toastovač, hriankovač, waflovač ani jak sa robia pancake-y v tom ich divnom stroji ale! nemusel to robiť, chápete! ja som ho nenútila!), pokecali sme (teda... moja angličtina je beztak na nekomunikovateľnej úrovni, néto ešte keď mám kecať s niekým fakt jebateľným). Segra bola mrte naštvaná, lebo ona po anglicky moc nevie a že som jej ho "prebrala" (jeho kontakt som stratila do piče materinej a fakt som si nepamätala ani len jeho meno!!!).
Segrin výrok dňa: Ja: "Čo ideš teraz robiť?" Ona: "Idem si počúvať pesničky, kde sa spieva 'I will kill my sister'."


4th stop: CHICAGO

Chicago bolo úplne popiči a nebolo vôbec preľudnené (ale možno to bolo preto, že bol Deň nezávislosti a 70% obyvateľov bolo v piči riti na dovolenke, ale to len hlásili v správach, čiže neviem, nakoľko je to dôveryhodné...). A je tu dokonca aj zeleň, čo je vo veľkomeste celkom nevídané (vidíte? Tam to malé zelené v pravom rohu!)

Boli sme v druhej najvyššej budove sveta (1. naj je v dákom ázijskom štáte, o tom možno skôr u Fox sa pýtať) na 103-ťom poschodí (celkovo má 110) (ale je to marketingový ťah oproti Empire State Building, lebo tam sa dá ísť "len" na 102-hé), ale teraz už najvyššou budú nové troj-až-štvorčatá, ktoré vyrastajú na mieste amerických exDvojičiek (jeden ich pád je pre nich príliš mainstream, chápem). Cestou dole bola pokokot dlhá rada na výťahy a Eliza spočiatku nevedela akú dobrú vec spravila, keď sa začala s čašníkom baviť, lebo on nám potom vybavil nákladný výťah, čo bolo strašne popiči lebo bol obrovský a bolo to proste celé hrozne moc cool! Dôkaz, že ta to ja uprimna!

A tie ich nadzemné električky sú strašné, to keď by vám každých 10 minút malo pred oknom ísť, tak by som radšej pod ňu skočila.

Odpadla som na Navy pier (dáky prístav tuším, fakt odo mňa viac nechcite, tyčkovala som tam do kontajnera, nič iné ma nezaujímalo) lebo som dostala hrozne silné krámy a bolo asi 45°C a nějak mi nesedlo, no.
Tentokrát sme si dopriali luxus a bývali v peknom hoteli a né v moteli jak z hororu a kufre na izbu nám niesol taký milunký chalan. Segrin výrok: "Bože, on je taký zlatý, nemôžte mi ho niekto kúpiť?" A keď nám niečo hovoril, tak som mu povedala, že: "Sorry, I dont understand your accent," snáť si to nebral osobne lebo na ďalší deň sme ho už nevideli, tak snáť nespáchal samovraždu (aj tú sme videli! Resp. pokus o ňu! Ale o tom neskôr, pekne poporade! To zas až späť v NYC). Deň vďakyvzdania nezávislosti sme strávili na americkej party-lodi, ktorá v noci ohňostrojovala.
Jo a ešte typisch parkovisko, tzv. "mám rád keď mám svoju garáž ja a všetkých mojich 1500 susedov priamo v dome". Spodná štvrtina sú garáže.
Ježíííš, jasne! Ešte dom ako piču vám ukážem, ale neviem nájsť tú foto, tak len takú lacinú z netu dávam, aj keď z tohto pohľadu to sucks (ale google mi nič k "chicago vagina house" nenašiel). Ten v pravo v rohu nad fazuľou, z predu vyzeral úpne jak oná!

sobota 8. júna 2013

American roadtrip (part I) ...NYC + NIAGARA FALLS

1st stop: NEW YORK CITY

Po troch hodinách spánku a 10 hodinovom lete, kde tesne predtým ako sa vám konečne podarí zaspať rozhlásia, že sa pokazila dáka elektrina a letíme naslepo (a akože, spite) sme nasadli do žltého taxíka s vodičom bovieakej národnosti, ktorému by som sa za bežných okolností oblúkom vyhla (ale bolo to čierno-žlto-červeno-moslimovo-zmiešané), ktorý sa s nami celú cestu na Manhattan snažil rozprávať, no my sme mu ani kokot nerozumeli. Prvý pohľad na Manhattan je... buďme úprimný, ale fakt hrozný, hnusný a normálne že fujky-fuj. V okolí sú samé fabriky a strašne veľa mrakodrapov okolo krotých sa vznáša dym a hmla z bohviečoho. Po tom, ako sme vyšli z tunela na Manhattan sme už oblohu nevideli, lebo všetko zakrývali mrakodrapy cca zo 70-tych rokov, čiže nie moc vábne vyzerajúce. Na obrázku tá kocka v strede je centrála OSN, o ktorej sa práve učím na štátnice :D

Ale to mesto nemá chybu!!! Je to mesto neobmedzených možností. Je to mesto, kde prebieha každodenný boj o prežitie, kde sa o 16:00 popoludní nemôžte pohnúť lebo idú akurát všetci domov z roboty.

Je to mesto, kde keď idú dáki dvaja na ulici a rozhodnú sa, že teraz je ten pravý čas na hip-hop battle a rozdajú si to napr. v strede cesty, tak sa okolo nich vytvorí kruh s nadšenými ľuďmi, ktorí sa postupne v danom battli vystriedajú.
Je to mesto, kde najváženejší najmužnejší chlap v obleku vkročí do gay klubu, na wéckach sa prezleče to trblietavého obliečka a densuje si jak najväčšia buzna na svete pretože ňou aj fakt je.
Je to mesto, kde v strede augusta začne len tak z ničoho nič snežiť, potom sa vytvorí dúha a život funguje ďalej.
Nákupy tam sú proste úžasné, oblečenie je tam lacné a dajú sa tam nájsť mega alternatívne kúsky. Poučenie z nákupov: niektoré veci sa proste nerobia. Napr nehádžete starých ľudí zo schodov a tak isto ani Conversy za 20$ nenechávame len tak ležať na poličke v obchode!
Ulice na Manhattane sú usporiadané zo západu na východ od 1st Avenue" po "6th Avenue" a z juhu na sever od "1st street" až bo "bohviekoľkú street" ale my sme ďalej ako na 60-tej neboli, lebo tam sa už hrozne stmievalo (rozumej samý černoch na každom rohu a nevyzerali zrovna prívetivo... no jo, niet nad Bronx). Na obrázku sú typické bronxské paneláky, ktoré sa volajú "blocks" a sú vždy tehlovej farby a bývajú tam tí najväčší vyvrheli spoločnosti.

Hláška dňa: Tých ľudí sa ani neoplatí fotiť jak vyzerajú, pretože by to aj tak nikto neuveril, že to neni photoshop. Napr.:


V NYC sa jazdí takým zaujímavým spôsobom a to presne tak, že keď jed medzi dvoma autami aspoň metrová medzera, tak sa tam bez problémov napchajú ďalšie dve. My sme na našich cestách mali v dvoch autách vysielačky, čo bolo strašne popiči lebo sme sa napájali aj na ostatné vysielačky. U nich sa na diaľnici dá ísť len 100-kou. Diaľnica je albolútne nudná, samé stromy, lúky a cesta. Cez hranice USA-Kanada sa nesmie prevážať očividne viditeľné jedlo. Na obrázku je typická americká dedinka v hesle "milujeme Ameriku a americké vlajky nám trčia zovšadiaľ!".


2nd stop: NIAGARA FALLS

Ja som na našom Roadtripe šoférovať (pre mňa žiaľ, pre iných našťastie) nemohla, lebo som nebola prítomná pri vyzdvihovaní auta a nemali môj podpis (5 liter, vyzeral jak auto rodinky z filmu Texaský masaker motorovou pílou). Na ceste sme stretli ten fasa dom čo mám na cover fotke na blogu a to tam bolo akože bežné, že keď sa sťahuješ, tak rovno celý dom nalož na kamión (a potom sa divia, že im tornáda všetko odnášajú, keď to ani základy nemá!).
V Kanade sa môže piť už od 19-tich a ich pivo je mrte dobré!
A Niagarské vodopády sú... mokré. Majú 50m do výšky a 50 do hĺbky a zabilo sa v nich nespočetné množstvo ľudí a sú tam mŕtve ryby. A v parku v kvetináči bola nasadená marihuana.



Výrok po dvoch dňoch, Segra: "Po týchto dňoch poznám Niagarské lepšie ako svoju kundu, videla som ich zhora, sprava, zľava, z predu, zo zadu, zvnútra, ráno, naobed, večer, v noci, bola som pri nich, nad nimi, za nimi... ak budem musieť absolvovať aj potápačský kurz aby som si ich mohla pozrieť ešte aj zdola, taksa radšej zabijem, poďme už preč!"

...TBC (v zmysle To Be Continued, ne že mám tuberkulózu!)