Jebač si dnes nezajebal

Áno, takto nejak by to reálne malo fungovať, že zo žúrky prichádza človek o 6:30 ráno!
Dobre, keďže som ešte trošku ožratá na pardť a nevidím na písmená ale to nemôžem takto verejne priznať lebo veď som dáma a hlavne BAKALÁR, ľudia moji!!! pripitá, tak long story short, štácky som dala, som akože happy [resp. je mi to fakt strašne jedno a jediné čo túžim je už konečne ísť spať, dočítať si knihu, kuknúť seriál a zajebať si s Drahým (v presne opačnom poradí dôležitostí ako som to napísala)] a teraz poďme na ten žúrec, lebo to zaujíma všetkých najviac, že!
No, skrátka, moja demencia a retardovaná povaha sa zase raz predviedla a ja neviem, povedzte mi, mám nejaký komplex z detstva (lebo podľa mňa a Emy fakt nemám, rozmýšľali sme nad tým teraz hodinu vkuse) alebo čím to je, že si neustále potrebujem dokazovať svojmu egu, že ma bude chceť práve ten, ktorý v tom časovom okamihu chcem aby ma chcel? Veď preboha, dneska som chudáka Jebača STRAŠNE zneužila a "pohľadom zdola" (viete, taký ten cielený, ktorému žiaden chlap neodolá, lebo je zdola a sexy) som ho surovo bez lásky zmanipulovala a ma šiel odprevadiť až domov, bez jedinej pusy a akéhokoľvek sexu na rozlúčku a s odmietnutím prespania v jeho voľnom byte (nahováram si, že to bolo tým, že som slušná, ale niečo mi hovorí, že to bolo (aj) tým, že krámy zo mňa tiekli jak z prasaťa, ehm).
Celé to prebiehalo teda nejak takto: Dala som štácky, kúpila som si s Emou nové boty, šla som sa domov na hodku prespať, stretla sa s Drahým, ktorý mi priniesol ružu (!), ktorú odtrhol (!!) z kríku (!!! vyzerala fakt úboho ale to gesto proste!) pri svojej škole (!!!! aj vám to pripadá skurvene sexy? Lebo mne strašne a úplne pri tom vlhnem akože, lebo ja som nikdy nedostala žiadnu ružu a už vóbec ne z jeho iniciatívy a celé je to proste kurevsky milé a strašne som z toho napichaná a skáčem a prihlúplo sa usmievam a podobné kokotiny, ktoré bežný človek robí keď má tak na prelome 15-16 rokov, určite si to pamätáte z detstva, z ktorého som ja očividne ešte nevyšla). Potom sme sa stretli s Emou, ktorá bola predtým u nás keď som tam ja nebola a naši ju nabalili vodkou (nebojte, ani ja tomu stále nejak nechápem, musím sa ich spýtať, keď vstanú, lebo veď wtf? Prečo šla k nám a prečo moji rodičia podporujú môj alkoholizmus a dotujú mňa a Emu vodkou?!), ktorú sme stiahli popri tom, jak sme sa privítavali. Potom sme šli zo školy žúrovať a bolo mi strašne dobre (okrem momentu, kedy blízka spolužiačka vykecala ďalšej, s ktorou som sa v živote nebavila celý môj vzťahový život). No a potom sa na tom žúre najviac odveci objavil Jebač. Ak som nepovedala aspoň 50-tim ľuďom, že kedysi by som ho šukala do bezvedomia a strašne sa mi páči, tak ani jednému... A tu niekde prišla na rad moja "radostná hravá vlastnosť" a zaumienila som si, že cieľom dnešného večera (chápete, to je jak cieľ bakalárskej práce!) bude zariadiť aby ma Jebač priam nechutne zúfalo chcel. No a mne sa to fakt nejakým zázrakom podarilo. Trik je v tom, že treba vedieť namotávať a tesne na to odísť vždy v tú pravú chvíľu a poprosiť svojho gay-kamaráta (o ktorom Jebač nevie, že je gay) aby s vami laškoval a dodať Jebačovi pocit, že je vám fakt ľahostajný a máte chlapov ako sraček (čo aj čirou náhodou mám) a proste úplne že no way máte v piči. Ľudia, pol roka, POL ROKA som ho chcela !!! Ale dnes... som mu dokázala iba povedať, že keby prišiel pred pol rokom, tak by som ho dala ale dnes sa mi páči a mám fakt rada už niekoho úplne iného (koho veľmi dobre pozná, ale to som mu nepovedala, zatiaľ je to s Drahým v rovine "je mi s tebou fajn, aj mne je s tebou fajn, mám rada keď sa stretávame a aj ja to mám rád, strašne dobre sa bozkávaš, tak to neriešme a sme kvázi spolu a nemáme potrebu sa zajebávať s ostatnými a tešíme sa na seba keď sa stretáme"). Nechápal z toho jak ja z oceňovania dlhopisov a prinútilo ho to ešte viac ma baliť a oblapávať. Pobozkať sa ma snažil asi milión krát. Ba dokonca ma šiel peši odprevadiť home a furt sa ma snažil držať za ruku (a aj ma držal na rukách, to bolo mega!) alebo za pás (a všetky spolužiačky bezdôvodne znepokojovalo moje: "Fakt sa nebojte, tentokrát fakt viem čo robím," aj keď som to fakt vedela). Celú cestu som sa smiala na tom, keď som mu vravela, že ale ja ho fakt odjebem a fakt pójdem len domov spať a on ma najprv vysmieval, že hahaha moja milá a pak skuvíňal keď pochopil, že som to myslela vážne a rozlúčili sme sa na polceste čistým objatím (prečo musí mať tak dokonalé telo?!).
Dopiči ale fakt, kebyže prišiel pred pol rokom... neodolám. Fakt, neručím za seba! Poriešim ho tak, že nebude vedieť, kde je sever. Ale dnes v noci... dopiči, asi mám toho CP-čkárskeho mladého z najväčšej diery fakt skutočne rada. Kurva.

Teória tobogánu v Noahs-Ark Waterpark

(pôvodne to bolo myslené tak, že keď budem tento čánok písať, vy už dávno budete vedeť, čo je to Noahs-Ark Waterpark ale... nezodpovedná je táto dnešná mládež! Tak je to aquapark vo Wisconsine kde ďalej pokračoval náš roadtrip, ale k tomu sa ešte dakedy dostaneme)

Teória tobogánu v NAW znie takto:
Každý človek vnútorne túži vyskúšať ten najstrašidelnejší a najdlhší a najhrozivejší tobogán v auqaparku ale bráni mu v tom jeho strach. Ale! Pokiaľ každý robí to isté (t.j. ide na ten tobogán), tak je to určitým druhom prestíže a človek nechce zaostávať. Preto ide do rady na ten tobogán ale stále sa vnútorne bojí a rozmýšľa nad tým, či si to nerozmyslí a stade nezdrhne. Lenže tá rada je POKOKOT dlhá a keď už v nej človek stojí HODINU a potom keď príde na rad je už na to celé taký rezignovaný, že mu je už úplne jedno, či sa toho bál alebo čo a zaujme postoj, že keď už na niečo musel počkať HODINU tak na to proste už ide lebo by tú hodinu len zbytočne zabil, čo by bolo nepraktické. Nakoniec sa spustí a je to úpne super zážitok, ale druhý krát by už nešiel lebo zas tá pokokot dlhá rada...

Teraz si to poďme aplikovať do praxe:
Zajtra mám štácky a idem predposledná. Predo mnou bude fakt-neviem-koľko-a-ani-ma-to-nezaujíma ľudí. Teoreticky by sme tam mali byť už od samého začiatku kvôli registrácii, či čomu. Prakticky však stačí dojsť za pochodu keď sa budeme blížiť na radu. Ak by to malo prebiehať podľa Teórie tobogánu v NAW, tak by som mala prísť hneď na začiatku aby som tesne pred vstupom bola už taká rezignovaná, že by som sa prestala báť a bolo by mi to už jedno a chcela by som to mať čím skôr za sebou a niečo by som tam už hádam vypotila.

Otázkou však zostáva, či je táto teória aplikovateľná aj v praxi. Moja miera ambiguity je dosť vysoká, čiže... vyskúšame ;-)

Schrödingerova mačka

Vrámci pozerania BigBang Theory počas toho, ako by som sa mala učiť učenia sa na štácky ma napadlo obohatiť vás jednou vedeckou teóriou, ktorá bola kedysi mojou najobľúbenejšou lebo veď proste ten názov že "Schrödingerova mačka", vy nemáte pri tom pocit, že vás ujebe k smrti?
No, skrátka ide o to, že predstavte si krabicu a v nej mačku (ktorá má vyoperované hlasivky a je aj ochrnutá lebo akékoľvek zvuky a pohyby by ju prezradili v našom experimente --> to pán Schrödinger síce nepovedal, ale mal! Lebo úplne zavádzal, hajzel jeden, podľa mňa!). Teraz, s tou mačkou je tam aj miska s jedom (teda, neni to jed, je to dáky rádioaktívny nuklid, ktorý sa má do pol hodiny rozpustiť ale je už noc a proste nie, nechajte ma žiť! Čiže jed, ok?). Ale tá krabica je uzavterá (potrebu dýchať a kyslík tiež zanedbáme, ok?). A pokým tú krabicu neotvoríme, tak sa nikdy nedozvieme, či je tá mačka živá, alebo vypila "jed" a je už mŕtva. Že keď sa o tom nepresvedčíme tak je zároveň živá a mŕtva, ízy-pízy!
Čiže skrátka, suma-sumárom, moje múdre hlavičky, kým sa o niečom nepresvedčíme alebo niečo neskúsime, tak obe možnosti súčastne vedľa seba existujú. Že kým sa neskúsite napr. chlapa spýtať narovinu, či vás chce tak furt to môžu byť obe možnosti. Ale keď sa spýtate a povie, že "jasné, šukal by som ťa, bejby!" alebo že "wtf, ne, si špatná a smrdíš, choď dopiče", tak každopádne budete aspoň vedieť na čom ste, čo je vždy dobré, aspoň sa neurozmýšľate k smrti.
(Čiže na dnes len tolko, piatkové rande bolo inak popiči hyper super úžasné, ale mladý sa to nikdy nesmie dozvedieť, lebo moja ľadovcovosť má po chlebe.)

Dobreee, viem, že to tu nikoho nezaujíma a že si o mne pomyslíte, že som úplne sprostá ale mám proste strašnú potrebu to niekomu povedať (a Ema ma po 20-tich smskách už poslala dopiče) a na status si to dať nemóžem, lebo chápete, treba hrať "nedostupnú" a "cool a nad vecou" lebo akonáhle by chlapec vedel, tak by to bolo v piči (a vlastne by som si to aj verejne priznala sama pred sebou, čo by bolo ešte viac v piči).
Mám pocit, že každú chvíľu explodujem a keď sa nepriviažem minimálne o kotvu tak asi vyletím horným susedom na balkón z toho, aká som namotaná a teším sa na dnešný večer, kedy pojdeme so Zajačikom kúpiť darček pre jeho 7 ročného brata, čo je podľa mňa strašne cool a popiči lebo veď chápete, vy nemáte chuť z toho umreť aké je to rozkošné? rozjarená.
Akože prepáčte, ale zakladanie obchodných spoločností ma momentálne fakt, že netrápi (už to vidím na štátniciach: "Ahá, áno, spomínam si, to bola tá otázka čo som sa neučila lebo som písala na blog a viazala sa o kotvu!")

American roadtrip part II DETROIT + CHICAGO

3rd stop: DETROIT

Detroit je také zaujímavé mesto, lebo kedysi tu bol závod Fordu ale v roku 2008 ho zavreli a strašne sa prepúšťalo, tak z mesta odchádzali celé rodiny za prácou dakam, ale to ne tak, že odišlo 2000 ľudí, ono ich odišli 10000-ce a ostali tu už len hlavne naši opálenejší rovníkoví priatelia. Normálne sú tam štvrte, ktoré sú úplne vyľudnené. Pohľad na exFord fabriku.

Tam sme šli do múzea automobilov, ktoré bolo v štvrti, kde som sa fakt bála, pretože na budovách boli vybité okná a tak a keď sme blúdili tak nás obklopila skupinka asi 10-tich černochov, ktorí fakt nevyzerali zrovna moc prívetivo a kričali na nás a šialene gestikulovali rukami. Predpokladali sme, že to asi miestny pozdrav nebude, zaradili sme spiatočku a prášili späť. Všetkým v aute som povedala, aby si dali radšej nižšie hlavy pre prípad, že by začali na nás strieľať (nezačali).

V moteli na raňajkách som sa zoznámila s takým strašným jebačom, ktorý mi spravil raňajky (dobre, tak preto, že som nevedela jak sa zapína toastovač, hriankovač, waflovač ani jak sa robia pancake-y v tom ich divnom stroji ale! nemusel to robiť, chápete! ja som ho nenútila!), pokecali sme (teda... moja angličtina je beztak na nekomunikovateľnej úrovni, néto ešte keď mám kecať s niekým fakt jebateľným). Segra bola mrte naštvaná, lebo ona po anglicky moc nevie a že som jej ho "prebrala" (jeho kontakt som stratila do piče materinej a fakt som si nepamätala ani len jeho meno!!!).
Segrin výrok dňa: Ja: "Čo ideš teraz robiť?" Ona: "Idem si počúvať pesničky, kde sa spieva 'I will kill my sister'."


4th stop: CHICAGO

Chicago bolo úplne popiči a nebolo vôbec preľudnené (ale možno to bolo preto, že bol Deň nezávislosti a 70% obyvateľov bolo v piči riti na dovolenke, ale to len hlásili v správach, čiže neviem, nakoľko je to dôveryhodné...). A je tu dokonca aj zeleň, čo je vo veľkomeste celkom nevídané (vidíte? Tam to malé zelené v pravom rohu!)

Boli sme v druhej najvyššej budove sveta (1. naj je v dákom ázijskom štáte, o tom možno skôr u Fox sa pýtať) na 103-ťom poschodí (celkovo má 110) (ale je to marketingový ťah oproti Empire State Building, lebo tam sa dá ísť "len" na 102-hé), ale teraz už najvyššou budú nové troj-až-štvorčatá, ktoré vyrastajú na mieste amerických exDvojičiek (jeden ich pád je pre nich príliš mainstream, chápem). Cestou dole bola pokokot dlhá rada na výťahy a Eliza spočiatku nevedela akú dobrú vec spravila, keď sa začala s čašníkom baviť, lebo on nám potom vybavil nákladný výťah, čo bolo strašne popiči lebo bol obrovský a bolo to proste celé hrozne moc cool! Dôkaz, že ta to ja uprimna!

A tie ich nadzemné električky sú strašné, to keď by vám každých 10 minút malo pred oknom ísť, tak by som radšej pod ňu skočila.

Odpadla som na Navy pier (dáky prístav tuším, fakt odo mňa viac nechcite, tyčkovala som tam do kontajnera, nič iné ma nezaujímalo) lebo som dostala hrozne silné krámy a bolo asi 45°C a nějak mi nesedlo, no.
Tentokrát sme si dopriali luxus a bývali v peknom hoteli a né v moteli jak z hororu a kufre na izbu nám niesol taký milunký chalan. Segrin výrok: "Bože, on je taký zlatý, nemôžte mi ho niekto kúpiť?" A keď nám niečo hovoril, tak som mu povedala, že: "Sorry, I dont understand your accent," snáť si to nebral osobne lebo na ďalší deň sme ho už nevideli, tak snáť nespáchal samovraždu (aj tú sme videli! Resp. pokus o ňu! Ale o tom neskôr, pekne poporade! To zas až späť v NYC). Deň vďakyvzdania nezávislosti sme strávili na americkej party-lodi, ktorá v noci ohňostrojovala.

Jo a ešte typisch parkovisko, tzv. "mám rád keď mám svoju garáž ja a všetkých mojich 1500 susedov priamo v dome". Spodná štvrtina sú garáže.

Ježíííš, jasne! Ešte dom ako piču vám ukážem, ale neviem nájsť tú foto, tak len takú lacinú z netu dávam, aj keď z tohto pohľadu to sucks (ale google mi nič k "chicago vagina house" nenašiel). Ten v pravo v rohu nad fazuľou, z predu vyzeral úpne jak oná!

American roadtrip (part I) ...NYC + NIAGARA FALLS

1st stop: NEW YORK CITY

Po troch hodinách spánku a 10 hodinovom lete, kde tesne predtým ako sa vám konečne podarí zaspať rozhlásia, že sa pokazila dáka elektrina a letíme naslepo (a akože, spite) sme nasadli do žltého taxíka s vodičom bovieakej národnosti, ktorému by som sa za bežných okolností oblúkom vyhla (ale bolo to čierno-žlto-červeno-moslimovo-zmiešané), ktorý sa s nami celú cestu na Manhattan snažil rozprávať, no my sme mu ani kokot nerozumeli. Prvý pohľad na Manhattan je... buďme úprimný, ale fakt hrozný, hnusný a normálne že fujky-fuj. V okolí sú samé fabriky a strašne veľa mrakodrapov okolo krotých sa vznáša dym a hmla z bohviečoho. Po tom, ako sme vyšli z tunela na Manhattan sme už oblohu nevideli, lebo všetko zakrývali mrakodrapy cca zo 70-tych rokov, čiže nie moc vábne vyzerajúce. Na obrázku tá kocka v strede je centrála OSN, o ktorej sa práve učím na štátnice :D

Ale to mesto nemá chybu!!! Je to mesto neobmedzených možností. Je to mesto, kde prebieha každodenný boj o prežitie, kde sa o 16:00 popoludní nemôžte pohnúť lebo idú akurát všetci domov z roboty.

Je to mesto, kde keď idú dáki dvaja na ulici a rozhodnú sa, že teraz je ten pravý čas na hip-hop battle a rozdajú si to napr. v strede cesty, tak sa okolo nich vytvorí kruh s nadšenými ľuďmi, ktorí sa postupne v danom battli vystriedajú.
Je to mesto, kde najváženejší najmužnejší chlap v obleku vkročí do gay klubu, na wéckach sa prezleče to trblietavého obliečka a densuje si jak najväčšia buzna na svete pretože ňou aj fakt je.
Je to mesto, kde v strede augusta začne len tak z ničoho nič snežiť, potom sa vytvorí dúha a život funguje ďalej.
Nákupy tam sú proste úžasné, oblečenie je tam lacné a dajú sa tam nájsť mega alternatívne kúsky. Poučenie z nákupov: niektoré veci sa proste nerobia. Napr nehádžete starých ľudí zo schodov a tak isto ani Conversy za 20$ nenechávame len tak ležať na poličke v obchode!
Ulice na Manhattane sú usporiadané zo západu na východ od 1st Avenue" po "6th Avenue" a z juhu na sever od "1st street" až bo "bohviekoľkú street" ale my sme ďalej ako na 60-tej neboli, lebo tam sa už hrozne stmievalo (rozumej samý černoch na každom rohu a nevyzerali zrovna prívetivo... no jo, niet nad Bronx). Na obrázku sú typické bronxské paneláky, ktoré sa volajú "blocks" a sú vždy tehlovej farby a bývajú tam tí najväčší vyvrheli spoločnosti.

Hláška dňa: Tých ľudí sa ani neoplatí fotiť jak vyzerajú, pretože by to aj tak nikto neuveril, že to neni photoshop. Napr.:

V NYC sa jazdí takým zaujímavým spôsobom a to presne tak, že keď jed medzi dvoma autami aspoň metrová medzera, tak sa tam bez problémov napchajú ďalšie dve. My sme na našich cestách mali v dvoch autách vysielačky, čo bolo strašne popiči lebo sme sa napájali aj na ostatné vysielačky. U nich sa na diaľnici dá ísť len 100-kou. Diaľnica je albolútne nudná, samé stromy, lúky a cesta. Cez hranice USA-Kanada sa nesmie prevážať očividne viditeľné jedlo. Na obrázku je typická americká dedinka v hesle "milujeme Ameriku a americké vlajky nám trčia zovšadiaľ!".

2nd stop: NIAGARA FALLS

Ja som na našom Roadtripe šoférovať (pre mňa žiaľ, pre iných našťastie) nemohla, lebo som nebola prítomná pri vyzdvihovaní auta a nemali môj podpis (5 liter, vyzeral jak auto rodinky z filmu Texaský masaker motorovou pílou). Na ceste sme stretli ten fasa dom čo mám na cover fotke na blogu a to tam bolo akože bežné, že keď sa sťahuješ, tak rovno celý dom nalož na kamión (a potom sa divia, že im tornáda všetko odnášajú, keď to ani základy nemá!).
V Kanade sa môže piť už od 19-tich a ich pivo je mrte dobré!
A Niagarské vodopády sú... mokré. Majú 50m do výšky a 50 do hĺbky a zabilo sa v nich nespočetné množstvo ľudí a sú tam mŕtve ryby. A v parku v kvetináči bola nasadená marihuana.

Výrok po dvoch dňoch, Segra: "Po týchto dňoch poznám Niagarské lepšie ako svoju kundu, videla som ich zhora, sprava, zľava, z predu, zo zadu, zvnútra, ráno, naobed, večer, v noci, bola som pri nich, nad nimi, za nimi... ak budem musieť absolvovať aj potápačský kurz aby som si ich mohla pozrieť ešte aj zdola, taksa radšej zabijem, poďme už preč!"

...TBC (v zmysle To Be Continued, ne že mám tuberkulózu!)