pondelok, 28. apríla 2014

Heyyyyy!

Pls, ak tu je niekto, kto by ma velice chcel aj naďalej čítať a neposlala som mu mail, tak mi napíšte na eliza.blogger@gmail.com :)

piatok, 17. januára 2014

Nočné mory

Pritlačil ma k stene a snažil sa ma pobozkať. Svojou holou rukou sa ma snažil osahávať po celom tele a tvári. Ja som sa krútila, kričala, kopala a snažila sa vyslobodiť. Premohol ma adrenalín a začala som ho fackovať a kopať, len aby ma pustil. Podarilo sa mi to. Vyslobodila som sa a utekala ku schodom... zobudila som sa a triasla sa strachom.

Ešte stále ma prenasledujú neoholené pazuchy páchnuce potom v letných mesiacoch, schované pod košeľou a oblekom. Ale vždy keď zdvihol ruky... Prenasleduje ma polička, na ktorej vždy chýbal deodorant a boli na nej položené zo tri voňavky, ktoré však dvoma strekmi na krk nenahradili silu deodorantu pod pazuchami ani omylom. Myslel si, že deodorant neni potrebný. Bol. Bože, prečo?

Ešte stále ma prenasleduje alkoholický dych zmiešaný s cigaretami, vďaka ktorému bolo hlasné funenie mi do ucha niečím omnoho horším než len hlasným funením. Myslel si, že zuby si umývať netreba a všetko vyrieši jablko na lačno. Prenasleduje ma dvíhanie žalúdka pri dýchaní do tváre keď si vždy myslel, že je to sexy. Nebolo. Bože, prečo??

Ešte stále ma prenasledujú zženštilé hybridné pohyby tela pri tanci či chôdzi. Pri tanci som cítila vždy nejaký pocit zmiešaný s ľútosťou. Myslel si, že vie tancovať a že je to sexy. Nebolo. Ani omylom. Bože, prečo???

Ešte stále ma prenasleduje červená košeľa zakasaná vo fialových gaťoch a polobotky k tomu. Ja... už mi asi nadobro došli slová. Bože... PREČO?!

štvrtok, 9. januára 2014

Nečítam, nepíšem... ospravedlňujem sa!

Poslednú dobu blogy vôbec nečítam ba ani písať sa mi nechce. Každú voľnú sekundu čo mám sa snažím tráviť menej u lekárov a viac s ľuďmi. Doma nesedím za compom, ale rozprávam sa s rodičmi.
Inak robím veci ako:
Píšem chalanovi, ktorého som vživote nevidela aby napísal babe, ktorú som v živote nevidela a ani si s ňou nepísala aby sa šla pozrieť na jeden byt, ktorý som, taktiež, vživote nevidela aby som o ňom mohla poslať info ďalším trom ľuďom, ktorých som, ako inak, vživote nevidela. Svet bez hraníc je zábava.
A učím sa (lebo, kokoti, nemohli dať normálne predtermín, ale termín v polke januára, jak u kokotov v Kokotove, proste).
Takže... rátam s tým, že keď sa začiatkom februára usadím v byte väčšom ako naše poschodie, tak začnem písať už konečne na dákom tom novom blogu, ktorý vám, samozrejme moji najdrahší! dám. Dovtedy poprosím strpenie z mojej strany...

nedeľa, 3. novembra 2013

Nerozumiem

Mám taký problém (teda, okrem tých nekonečných miliárd všetkých iných reálnych problémov, ale aj toto je dosť napiču)... Nerozumiem jednej veci, ktorá príde všetkým ostatným na tejto planéte absolútne normálna. Ja to ľudovo svojsky nazývam "Zbytočné chlastanie".
Ide o to, že každý iný človek na svete okrem mňa má taký zvyk, že keď ide von s kamošom/kamoškou/viacerými ľuďmi, tak si kúpia fľašu a chlastajú popri tom jak sa rozprávajú. No a ja tomu proste vážne nerozumiem. Mne to neviem prečo príde ako nezmyselné a zbytočne vyhodené peniaze, za ktoré som si mohla kúpiť niečo iné (napríklad ten strašne pekný kabát, čo som si dnes kúpila. Ten kabát by som si isto kúpiť nemohla, keby deň predtým stiahnem 12 poldecákov v drahšom bare, všakže) (a teraz to nemyslím tak, že po 12-tich by som ja osobne bola mŕtva a zrelá pre nekrofilov, takže by som do obchodu ani nedošla, ale teraz čisto len z tej ekonomickej stránky).
Ja tomu proste nerozumiem, lebo som to osobne vo svojej minulosti nikdy nezažila. Nikdy som takými ľuďmi obklopená nebola. Keď chodím von s kamošmi, ideme na pivo alebo kofolu. Keď chodím von s Emou tak v lete si kúpime nanuk, v zime vyžierame čokolády u nich doma. Keď som bola s Bývalým (nikdy nepil, ale bol kráľom každej párty), absolútne ma (a ani jeho) nenapadlo, že by sme si len tak for fun kúpili fľašu a spolu ju vychlastali. Mne to proste príde ako zbytočne vyhodené peniaze, keď mám s dakým len kecať a chlastať, lebo ja keď som opitá, chcem žúrovať a tancovať a robiť ostatným zle a pičoviny. Ani vo sne by ma to popravde nenapadlo, že keď s dakým kecám čo nové a thak, že by som pri tom mala stiahnuť polku vodky. Jasne, že keď idem na žúrec tak chlastám, to mi príde úplne normálne. Ale keď pijem, tak je to v 80% preto, že som reálne smutná a v živote nenaplnená (veľké chlastačšké obdobie som mala, keď som sa rozišla s Bývalým) (dnes je to akurát rok, wow, ten čas tak rýchlo letí!). Keď som šťastná, radšej sa bavím bez toho, neviem prečo.
Za mojich čias sa chlastávalo vtedy, keď sa šlo na mega žúr, diskotéky alebo tak. Ale nikdy nie, že idem s kamoškou a dáme pri tom fľašu vodky. Cool mi to pripadalo keď som mala 15-16, možno je to tým, že som si svoje už odpila? Fakt neviem a to rozhodne nie som žiadny party-kazič.
Vážne tomu nerozumiem a preto často vznikajú s týmto u mňa+okolia nedorozumenia. Neviete mi to niekto objasniť tento (novodobý?) trend? Zatiaľ mi to nikto nevysvetlil len ma vysmiali, že som krava, pritom som len zadubená v tomto. A je mi jasné, že tentokrát sú normálni "oni" lebo vo vonkajšom svete je to bežné. Nechápte ma zle, ja za to nemôžem :D

streda, 23. októbra 2013

A.K. je (chcela som napísať, že kokot ale to je príliš mužné pomenovanie, tak teda) pussy

Dobre, moja teória je, že každá baba musí mať aspoň jedného prijebaného bývalého. Ale čeho je moc, toho je příliš! Jo, jasne, je mi jasné, že týmto moja anonymita padá, ale who cares, aj tak nemám pred svetom čo skrývať a viem, že to tu čítajú aj dáki moji známi, takže čo už. Ja si v "anonymite" svojho blogu môžem písať, čo chcem, on nech si tiež trebárs píše o tom, aký bol ten neexistujúci sex so mnou skvelý, je mi to JEDNO.

Dozvedela som sa, prosím pekne, že o mne A.K. roztruboval KOKOTINY typu:
  • že sme spolu jebávali kade tade. Are you fucking (ou, nie, fucking fakt nie!) kidding me?! (najviac nemóžem z toho, že keď som bola v nemocnici na operácii brucha, hej)
  • že so mnou spal, keď som ešte bola s Bývalým (a ja že prečo o mne všetci za mojimi zády hovoria, že som kurva! Aspoň sa to vysvetlilo...)
  • že sme jebali aj za Machnáčom (taký podnik v BA), vonku (kurva, vonku som ja popravde nikdy nejebala, tak nech takéto pičoviny o mne neroztrubuje!)
Nuž a no, NEJEBALI SME ANI RAZ (ak by niekto už zabudol, pár článkov dozadu) (našťastie, kokos, fakt neviem čo by som robila, keby sme fakt jebali, asi by som si trieskala hlavu o koľajnicu dve hodiny vkuse), preto ma to tak nasralo, lebo najviac opovrhujem klamstvom a vymýšľaním si. Kurva, tak keď neni môj život zaujímavý, tak si nevymýšľam, ale zaujímavým ho spravím činmi, ne? Kto by už len bol taký chudák, že by si potreboval toto vymýšľať? Proste mňa definitívne URÁŽA, že ho vôbec poznám a chodí na rovnakú školu jak ja!

Takže, nech mi tu PROSÍM VÁS nikto netrepe, že sme spolu spali!!!

Nič viac momentálne nezmôžem, tak to tu aspoň žebrácky popisujem a som si dala takýto status:
"(pre mna) DOLEZITE!!! Je mi absolutne JEDNO co si kto pomysli, ale moje meno poskvrnene neostane!!! Nedavno som sa dozvedela, ze sa o mne siria nepravdive informacie, tak teda aby sme uviedli veci na pravu mieru: S AK SOM NIKDY NESPALA, AJ KED ON TVRDI OPAK, NIKDY K TOMU NEDOSLO! Chapem, ze som strasne sexy trofej a ze sa chcel pochvastat ale ludstvo by malo vediet pravdu! Dakujem za vypocutie, amen!"
Sorry, ale fakt ma to nasralo.
Veď to je tak prízemné!

Týmto som len chcela povedať, že takéto niečo by dokázal spraviť len úplný chudák. No na jednu stranu mi je ho aj ľúto (mrazivý hlas: ale nie dostatočne ľúto). Nie, zlá Eliza, musím sa mu pokúsiť odpustiť a vyčistiť si Karmu konečne.

Óm, Pane Bože, prosím odpusť, že naň nadávam lebo nič viac nezmôžem. Veď.. nemôžem sa tým donekonečna zaoberať, musím odpustiť a zabudnúť. Daj mi silu! Ďakujem!

streda, 16. októbra 2013

Paris, France (zážitky) (aneb Ja som vedela nač berem ten Paralen!)

Boli sme s friendkami v Paríži iba 3 dni ale stalo sa nám tam takmer všetko! Pamiatky sme stihli štýlom rýchleho turistu všetky (iba kráčaš, fotíš sa a nezajebávaš sa pri každej kachličke) plus milión ďalších vecí. Pičérom (akože, ten, kto stále a najviac pičuje) dovolenky som bola rozhodne ja, ale ja sa explicitne vyjadrujem vždy, to len baby nikdy nenadávajú tak som bola za hulváta.

::::Hostel Auberge Internationale des Jeunes::::
Náš hostel bol... akože dobrý, ale taký svojský (aj keď v metre kde spali bezďáci bolo teda teplejšie). Izbu všetci hostia museli povinne meniť každú noc a nik nám nevedel povedať prečo [prvý recepčný nevedel po anglicky (vzdali sme to keď sme sa ho snažili spýtať, že a kam si akože máme dať ráno mokré uteráky a on nám odpovedal, že jasné, môžme si tu požičať uteráky za 5 eur), druhá furt opakovala len "is's a rule" čo nám tiež toho moc neprezradilo a pri treťom sme to radšej už ani neriešili], ale podľa mňa to bolo preto lebo to bol kedysi kláštor a sestry sa tam zabíjali a strašilo tam a keby bol človek v jednej izbe viac ako noc, tak by ho ten duch posadol (ale to nemuselo byť pravda, chápete, ja som súdila len strašne subjektívne na základe výzoru toho tam). Prvú a poslednú noc sme spali v izbe, ktorá mala teplotu asi 11°C ale okrem toho bolo všade krásne čisto (ako som poslednú noc zistila, keď sa mi konečne odopchal nos, zjavne čistili všetko octom). Ďalší problém bol, že kde na poschodovej posteli spať. Dole sa spať bojím, že ma horný človek pripučí a hore sa spať bojím lebo som moc blízko steny. Sranda bola, že nemali navliečky na paplón, ktorý smrdel a bolo na ňom niečo biele (ale fakt si nemyslím, že by sa dakto odvažoval jebať na hornej hegajúcej posteli... síce... niekedy sa rozhegať musela), tak ja reku, že si za 2e zakúpim na recepcii, veď z mojej výplaty 40 eur za minulý mesiac si to môžem dovoliť. Tak kúpim, dojdem na izbu idem navliecť perinu a vtom zistím, že to je plachta, ale vyjebala som sa na to lebo jednak sa mi nechcelo ísť na recepciu a druhak by mi stejnak nerozumel. Ale inak som úplne nenáročný cestovateľ.


::::Zaujímavosti::::
* V Paríži je jeden 96 poschodový mrakodrap (taký čierny) a vraj mnoho ľudí s tým nesúhlasilo, tak sa ustanovil zákon, že v centre sa nesmú stavať budovy vyššie ako 7 poschodí. Na fotke ten vytŕčajúci:


* Omylom sme sa ocitli v takej černošskej štvrti ktorá je pri Friends hosteli (čiže ak by ste chceli bývať v tomto hosteli tak na to zabudnite, je v ghette a pochybujem, že by ste prežili cestu z metra do brány) a tam sa všetko zomlelo tak rýchlo a my sme si ani nestihli všetko uvedomiť a už sme prchali naspäť. Lebo, keď sme vyšli z metra tak ja som si 1. všimla dvoch vojakov jak pacifikujú dákeho černocha a 2. že východ z metra je oplotený a na plote sú ostne. Vonku bol celkový hluk a to kričali černosi za tým plotom a sápali sa po nás pomedzi plotové tyče. Baby boli zahľadené do mapy a jedna z nás skoro prešla turniketom (vchádzalo a vychádzalo sa z metra len turniketom) ale v poslednej sekunde(!) som zakričala STOP a hnala som ich aby sme šli späť do metra. Ja fakt neviem, čo by sa stalo kebyže prejde, či ju zabijú, znásilnia, okradnú, predajú na orgány... ale tuším som aj bola rada, že som im nerozumela čo hovoria.

* Fakt neviem prečo, ale v supermarketoch balili ovocie jednotlivo. Jablko v sáčku a banán v sáčku. Voilá.


* Na uliciach sme stretli asi 3 krát rôzne madrace. Ja fakt neviem, či tí ľudia hádžu špinavé madrace rovno z okna na ulicu alebo what is the purpose, ale bolo to každopádne vtipné. (Niekde mám aj fotku jak na ňom skáčeme, ale to viete, keď ochoriete tesne po vrátení sa tak sa tie fotky ťažko zháňajú.)

* Keď sme prišli na letisko cestou domov, tak to letisko je strašne malililinke (veď Ryanair) a dokopi je tam asi 10 stoličiek a my sme chceli sedeť a jesť paštéty jak praví Slováci a Česi, lenže všade bolo plno, no o chvíľu sa uvolnilo asi 6 sedačiek. Rýchlo sme tam bežali, keď zrazu SBSkár povedal, že tam nemôžme ísť, lebo je tam položená "strange box". A fakt, na koši bola neznáma, podozrivá čierna krabica. Kokos, tak sme sa báli! Východ bol zablokovaný krabicou a druhý bol až na opačnom konci, tak sme sa uchýlili k wéckam. Došiel bager s betónovým kochlíkom aby doň krabicu vložili. SBSkár začal ľudí evakuovať, že majú ísť preč a von, ale šeci mali piči a jedli ďalej, proste, oni sa akože nebáli?! My jediné(!) sme cupitali von! Keď ani po 10 minútach nik nevyšiel, tak sme šli späť a tam život plynul normálne ďalej, ani stopy po krabici. A my už sme sa nedozvedeli, čo sa vlastne stalo. No a tesne potom, jak sme si sadli, celé parížske stresy a nadšenie zo mňa opadli, ja som sa uvoľnila a mohla mi pekne doraziť teplota, ktorú som nabitým programom tri dni úspešne držala na uzde (lebo fakt akože, chorobu fakt neviem kam by som v našom programe vopchala). Najprv ma začalo klepať od zimy, o chvíľu mi bolo mega teplo. Mám taký fasa teplomer, kvázi vzorka z lekárne od Nurofenu, že je to len akoby taká kreditka, ktorú si priložíte na čelo a merá vám teplotu po 15 sekundách. Tak som priložila a že 38. Hm, fasa. Dala som si Paralen a aspoň mi bola cesta naspäť lietadlom úplne šumafuk (lebo bežne sa bojím) aj keď boli turbulencie, mne to bolo jedno. A ako to dopadlo, viete.

nedeľa, 22. septembra 2013

Paris (aneb Najprv o pamiatkach z môjho pohľadu)

Boli sme s friendkami v Paríži iba 3 dni ale stalo sa nám tam takmer všetko! Pamiatky sme stihli štýlom rýchleho turistu všetky (iba kráčaš, fotíš sa a nezajebávaš sa pri každej kachličke) plus milión ďalších vecí. Pičérom (akože, ten, kto stále a najviac pičuje) dovolenky som bola rozhodne ja, ale ja sa explicitne vyjadrujem vždy, to len baby nikdy nenadávajú tak som bola za hulváta. Viac o zážitkoch v nasledovnom poste, teraz len nudne a sucho o pamiatkach (ale nie zas až príliš nudne a sucho!).

::::Notre Dame::::
Alebo Chrám matky božej v Paríži, domov hrbatého ohyzdného Quassimoda, pred ktorým sme sa s kamčou odfotili ako hrbáči, že sme si pod bundy dali tašky a to vytvorilo hrb (podľa mňa mrte vtipné). Notre Dame je náhodou celkom pekný kostol a katolícky gangstas sú určiťe šťastní, že niečo také majú. Poškvrnila som božiu pôdu keď som na zem vyliala čaj z termosky, pričom rozliatie sprevádzalo moje srdcervúce "do kurvy", ktoré svätosti tiež moc nepridalo. No a potom hore na chráme som chytila strach z výšok (to mám odkedy som skákala kyvadlový zoskok z mostu Lafranconi) a bola som nevrlá na baby až kým som nezišla späť na pevnú pôdu. Inak akože výhľad pekný!
Photos: Vľavo Notre Dame z diľky, v strede zvnútra a na pravo sídlo holubov pri ňom.



::::Louvre::::
Louvre je strašne super a nádherný a velkolepý ale vraj ho človek neprejde za celý deň, néto keď sa tam dostane pol hodinu pred zatváraním ako my. Tak sme len bežali na Monu Lisu a ja tomu celkom nechápem, lebo predtým, než som šla na výlet sa mi niektorí ľudia, čo už v Paríži boli chválili, že sa odfotili blízko Mony Lízy, ďalší vraveli, že sú tam na ňu strašne dlhé polhodinové rady aby sa vôbec k nej dostali a my sme prišli, stali si rovno vedľa nej, odfotili sa a odišli. Oproti nej je Posledná hostina a sme sa smáli lebo akože príbeh: na poslednej hostine sa všetci strašne sťali a prežrali, vedľajsí obraz bol zas orgiový, tak, že najebánci šukajú všetko čo im pod penis príde a ďalší obraz bol dáky výjav z bojov, akože všetci mŕtvi na zemi, tak náš koniec príbehu bol, že sa ušukali k smrti.
Photos: Louvre zvonka (bez pyramídy) a Mona Líza.











::::Versailes::::
Neviem, či ste vedeli, že Versailes sa nenachádza v Paríži ale 45 minút vlakom od neho, ale ja som to dovtedy nevedela (inak, cestovné dosť lacné, jeden lístok 1,7 eur, to je pomaly jak u nás). A vedeli ste, že študenti od 18-26 rokov majú skoro všetky vstupy zadarmo? Okrem versailských záhrad, kam sme aj tak nešli, lebo začalo pršať. Mňa asi najviac zo všetkého zaujímalo, aké sexuálne praktiky boli najobľúbenejšie za čias Ľudovíta XIV., lebo vtedajší ľud boli prasatá a jebávali s kadekým a kadečím. Odpoveď som sa nedozvedela (vlastne som sa ani nepýtala).
Photo: Versailles pri príchode (nepripadá vám, akoby to bolo obrátené? Ja neviem prečo mne hej).


::::Eiffelovka::::
Je malá jak Socha Slobody. Malá a čapatá. Na fotkách vyzerá taká majestátna a chudá a v krásnom prostredí zasadená ale pritom je asi meter od 6 prúdovky a rieky. Všade pobehujú pofidérni predavači s príveskami malých Eiffeloviek. Ale akože pekná bola, to áno. Neviem čo viac dodať.
Photo: To je ona, ani do foťáka sa nezmestila! 

::::Sacre Coeur::::
Ak by ste niekto (ako ja) nevedeli, čo Sacre Coeur je a na pokraji síl a v začínajúcej chrípke sa tam snažili doplaziť (pozor na vyššie spomínané ghetto, ktoré je o ulicu ďalej) (a zážitky z neho o článok ďalej),tak vedzte, že je to najvyššie položené miesto v Paríži a vedie naň asi 3 miliardy schodov. Ale výhľad bol pekný, to viete, že ja nad nočnými výhľadmi masturbujem, čiže (a veru sme sa tam skôr ako za tmy ani nedostali).
Photos: Vľavo výhľad (o tom 96 poschodovom neskôr) a vpravo samotná katedrála.











::::Invalidovňa a Múzeum armády::::
V Invalidovni je pochovaný Napoleon Bonaparte (a dáky Napoleon I, II a III... ježiši, trapas, ale prosím vás, uveďte to niekto na pravú mieru, ja v tom mám mišung, ktorý je ktorý, II. je Bonaparte, ne?), ale jeho hrobka nie je označená, čiže bůh ví, že jo. Potom hneď vedľa je múzeum armády (v ktorom sa ma pán na informáciách spýtal, či sme z ameriky, lebo že mám americký prízvuk angličtiny. No skoro som sa tam dosrala a došťala od pyšnosti, takú pochvalu mi asi nikdy nikto nedal! Ó, áno!), ktoré ale bolo zväčša zatvorené a mňa francúzska revolúcia moc nebaví (sorry), čiže som to len tak preletela.
Photos: Invalidovňa a múzeum armády.













::::La Defence::::
La Defence je mrakodrapová štvrť na okraji Paríža, ktorá symbolizuje víťazstvo nad Pruskom na tom mieste, tak tam postavili obrí mrakodrap v tvare víťazného oblúku. Bola to hlavne business štvrť a taká lepšia, bohatšia (až natoľko lepšia, že keď som chcela zo supermarketu vyjsť cez pokladne aj keď som nič nekúpila- veď normálka, ako u nás, ne?- tak som musela SBSkárovi ukázať bundu, s tým, že ju prehľadal, či som nič neukradla. Nepamätám si, kedy som sa cítila až takto trápne). No a pri tých mrakodrapoch mi zas došlo, že nech si kto chce ospevuje Paríž a iné mestá akokoľvek... New York, je New York. Proste tie mrakodrapy, to je asi fakt moje, v tej štvrti Paríža som sa cítila najlepšie, čo tam po dákej Champs Elyses!
Photo: Moderný Víťazný oblúk.


::::La Fayette::::
Už len ten názov znie nóbl, ale keď som si prečítala že "La Fayette Galeries", tak neviem prečo ma napadlo, že to budú fakt dáke art galeries (lebo tie ja strašne móžem), tak som sa na to celkom tešila ale ono to bolo dáke strašne prehnane módne nákupné stredisko, kde najnižšia cenová kategória bol Gucci. Došli sme tam tesne pred otvorením a strašne som sa smála, lebo akonáhle SBSkári otvárali dvere, tak sa dnu tlačili ľudia nazhromáždení vonku jak u nás keď sú zľavy v Kauflande a pred ním stoja dôchodci. A na nás tam zas kukali jak na zlodejky, ja tak nemám rada tieto nóbl priestory.
Photo: Takto to tam vyzerá vnútri, podľa mňa, úplný Aupart, ne?


::::Víťazný oblúk::::
 Víťazné oblúky sú v Paríži až tri, jeden normálny, ten akože "pravý" na konci ulici Champs Elyses, potom "Malý" pri Louvri a moderný mrakodrapový v štvrti La Defence. Na ten normálny sa dá ísť aj hore!
Photo: nemám zatiaľ!

...that's all for now, ale! To be continued príbehovou verziou! Stay tuned, to sa potom nasmejete!

streda, 21. augusta 2013

American roadtrip part IV ...Berlin + Pittsburgh

BERLIN
Áno, moji najdrahší a najmilší (vidíte, aj ja viem byť milunká a beznadávková, ale nebojte, neudrela som sa tehličkou po hlavičke ani mi nešibenká, veď mňa to prejde), aj v USA je Berlín. Je to mestečko, ktoré založili európski kolonisti počas II. svetovej vojny (a teraz poďme všetci spoločne hádať odkiaľ asi tak mohli byť). Mestečko Berlín sa nachádza v štáte Ohio a je typické svojou AMIŠSKOU kultúrou a je v ňom najväčšie amišské zoskupenie na svete. Viete, kto sú to Amiši? (Skoro nik nevedel, keď som im hovorila, tak to vysvetlím: Amiši sú ľudia, ktorí žijú tradičným spôsobom života, nakladajú pasú ovce a kozy a dobytok, oblečenie perú v potoku a šijú si ho sami, nepoužívajú elektrinu a vezú sa v kočiaroch. Chlapi sú typickí bradou a klobúkmi a ženy majú jednoduché šaty a dačo- asi čepiec- na hlave. Na lepšiu predstavivosť obrázky:)




Cestou som sa trochu bála, lebo všade na zemi boli hovienka od koňov a každý kilometer boli osamotené domy s Hewittovským nádychom (z Texaského masakru motorovou pílou). Segrin výrok: "Máme inak dosť benzínu? Tu pumpa isto neni, lebo kone benzín nepotrebujú."
Akože are you fucking serious Parkovisko pre kone(!) popri normálnom parkovisku:
 Boli sme sa kuknúť na ich akože typisch farme a tomu Amišovi som povedala, že: "I love sheeps!" A on na to že: "Me too," a tak sa divne uškrnul, tak bohvie jak to myslel.

PITTSBURGH
(píše sa to vlastne takto? Ja teraz fakt neviem!)
V Pittsburgu lialo ako z 8 krhiel, tak sme vytasili igelitové modré pršiplášte a kráčali sme si to po meste jak najväčší páni (lenže Eliza to nedomyslela a nechala si tenisky, ktoré potom zabudla v kufri kde nebol vzduch a bolo teplo a splesniveli, tak leteli z 33. poschodia šachtou na smetie dolu. Moje najobľúbenejšie tenisky!).
Šli sme do múzea Andyho Warhola (kde sa nemohlo fotiť) a najväčším skvostom pre mňa rozhodne bola medená platňa dlhá 3x5 metrov, na ktorú ožratí na pardť s kamarátmi našťali a ona skorodovala a sú na nej rôzne obrazce z moču. Ach, to je umenie! Jo a vedeli ste, že Andyho máti bola Slovenka? No hej, to teda bola!

Pittsburgh:

pondelok, 12. augusta 2013

100 cieľov

(áno, viem, že vstávam o 6:00 aby som sa už o 7:00 mohla vyškierať v robote na ľudí, ktorých mám celkom u piči a preto na nich dokážem byť milá a teší ma to, tu to všetko začalo, v tejto pojebanej robote, ktorú zbožňujem. Aha, nie, zajtra tam bude aj ten kokotko KZ, nie, na zajtra sa teda neteším, dopiči, zas som rozčúlená, kurva.)

"A.K." mi kedysi hóóódne dávno [viem, že bol ešte sneh a ja som bola pracovne vonku pri Eurovei aj s terajším Mladým a on mi hovoril o jeho bývalej, ktorá naň už jebe a ja som sa mu snažila- vtedy bez akýchkoľvek bočných úmyslov- naznačiť, že toto happyend teda mať nebude (a že je to fakt krava, ale kto som aby som ju súdila?)] povedal o dákom experimente (či čo to bolo za kokotinu) že na dákej univerzite bohvie kde skúsili, že dali študentom, nech v istom časovom horizonte napíšu každý 100 cieľov, ktoré chcú v živote dokázať. Napísať tie pojebané ciele dokázalo len fakt-si-už-nepamätám-aké číslo študentov. Pak mali k cieľom napísať aj dátumy, že dokedy to chcú zrealizovať. Toto dala vraj len tiež dáka mini čiastka študákov. A že tí, ktorí to dali boli akože potom aj v živote úspešnejší, hej. Ani konský kokot nevie, čo je na tom pravdy ale dajme tomu, že mi to prišiel ako fajn challenge pri trávení dlhých temných zimných pokokot studených večerov v práci.
Samozrejme, že som to dala, lebo som mega úžasná [a sexy (ale nech som samoľúba akokoľvek veľmi, fakt si nemyslím, že v živote budem THAT úspešná ako nejaký nerdík z Harwardu] a nedávno som tie ciele aj našla a updatela (a vyhodila také ako napr pretiahnuť "A"), tak sa idem podeliť napr s 10-timi, ale bez dátumov vám to sem dám:
1. For fun mať svatbu v Las Vegas (no nebolo by to popiči? Podľa mňa úplne najviac!)
2. Byť družičkou na niečiej svatbe (lebo ja svatbu nechcem, keď som zdrhla zo vzťahu lebo som sa bála zásnub, ako by som dala, prosím vás, SVATBU?!)
3. Ísť s Emou na módnu prehliadku (to by mohlo byť interesting a glamour a posh!)
4. Mať 20 followerov na blogu (áno, aj na vás som myslela, ale to by som najprv musela začať písať o dačom verejne prospešnom a nie tieto bullshitné výlevy alebo psychologickú poradňu, že)
5. Naučiť sa hrať na bicie (jeden chalan ma chcel učiť, ale on bol do mňa a ja do neho ne a prišlo mi to nefér, chápete. Vidíte, možno ho to už prešlo, ozvem sa mu!)
6.Vidieť padajúcu hviezdu (videla som, keď som bola na pinpongovom stole na ihrisku v Diere, to neriešte prosím, ale akože ťažká romantika to bola, fakt!)
7. Vyskúšať húliť (to som chcela tesne potom a normálne, že mi bolo aj vyhovené, lebo v Blave vždy keď to navrhnem tak mi to každý zatrhne, že nemám vymýšľať kokotiny... ale nakoniec sme sa k tomu nedostali a medzitým ju sfajčil jeho kamarát, čiže som stale Mary-theVirgin)
8. Zažiť Silvestra v MHD-čke (nepríde vám to strašne cool, že proste veziete sa v MHD a zrazu polnoc, otvoríte šampanské a tak... no... či... ne?... to len ja som tu tá divná?)
9. Vyrobiť si striptérske gaťky (ja neviem, čo mám napísať sem do zátvorky, tak akože dačo píšem a už z nej vyjdem na posledný bod)
10. Taký sex, že len kukneme na stôl, strhneme z neho veci a ideme (ale keď tam je vždy nejaká pojebaná váza, alebo je krehký a sklenený a ja sa bojím, že dačo rozbijem)

Okej, that's all moji najdrahší, fakt by som už mala ísť spať. Jasne, inak, doporučujem pozrieť si seriál Misfits, je taký netradičný, undergroundový, v žiadnom prípade ne happyendový a nadávajú tam priam ľúbozvučne dokonalo! Normálne sa mi to s dabingom páči viac než originál. A ešte čítam knížku o vývoji homosexuality, tak aj to sa tešte na report!

nedeľa, 4. augusta 2013

Básnička na dobrú noc

(sorryyyyyy, ja VIEM, že je trápne dávať dva články naraz ale predchodzí je tematický, tak tam sa to nehodí doplniť a práve som bola svedkom strašne super kultúrnej vložky a mám strašnú potrebu sa o to podeliť, tak bože, OPOVRHUJTE MNOU, ale ja MUSÍM)

Toto mi práve napísal Drahý:
Fialky sú modré a slnko červené,
myslím na teba a tvoje kozane.

Tak som mu odpísala:
Poznáš takého vtáka, že "tokáň"? On toká. A podstatné meno od tokania je dajme tomu "tokot". Tak teda:
Zvonku počuť hlasný tokot, 
chcem mať v sebe len tvoj kokot .

Takže toľko k mojmu vzťahu. Retardi sa našli.